Patrí k hŕstke talianskych osobností, ktoré majú svoju hviezdu na hollywoodskom chodníku slávy. Široká verejnosť registruje Renatu Tebaldi najmä cez bulvárne titulky, ktoré z nej urobili nezmieriteľnú súperku Marie Callas. Aké je skutočné dielo sopranistky, ktorá sa 19. decembra pred 15 rokmi rozlúčila s kvetmi života?
Koncom štyridsiatych rokov prechádzalo operné Taliansko generačnou premenou. Železné košele fašistov a vojnové rany ešte mátali v spomienkach pamätníkov, na filmovom plátne mrazil neorealizmus, výtvarníci utopili sen o lepšom svete v mori desiatok „izmov“. V operných domoch ešte blikala žiarovka zažatá dramatickým prejavom Gigliho partnerky spoza nahrávacieho pultu Marie Caniglie a do newyorského Big Apple sa zahryzli talianske zuby Licie Albanese a detského idolu Callasovej Rosy Ponselle.
V roku 1951 sa v Rio de Janeiro stretávajú úsečky dvoch mladých kariér. Renata Tebaldi a Maria Callas sa dohodli, že ich riskantný tanec na latinoamerickej sopke sa zaobíde bez koncertných prídavkov. Clara pacta, boni amici? Zabudnime. Tebaldi sa nechala strhnúť atmosférou a dva divákmi vytlieskané prídavky neľutovala. Médiá Callasovej iskrenie na adresu kolegyne, ktorá „porušila dohodu“, samozrejme nafúkli.
Dve kráľovné, dva tróny
Na opernej studenej vojne medzi „callasiánmi“ a „tebaldiánmi“ parazitoval kde-kto – na svoje si prišla najmä tá časť verejnosti, ktorá opere a spevu vôbec nerozumela (o jednom z dokumentárnych filmov na tému „boja“ medzi oboma divami sme písali TU…).
Základná požiadavka stredovekého súboja – boj rovného s rovným – v tomto prípade nebola splnená. Repertoár Renaty a Marie sa prelínal iba na veľmi úzkej ploche niekoľkých rolí (Violetta, Aida, Tosca), inak každá z umelkýň kráčala vlastnou cestou.
Repertoárových divergencií v kariérach oboch speváčok nájdeme požehnane. Tebaldi nikdy nespievala Normu, s ktorou Callas podnikala víťazné ťaženie. Jedným z dôvodov (okrem vokálnej nekompatibility) mohol byť antirímsky kontext opery. Hlboko veriaca rímskokatolíčka Tebaldi netúžila stvárniť Belliniho postavu druidskej kňažky, ktorá preklína Večné mesto, zato bola oddanou Verdiho Desdemonou. Religiózne založenou ženou umučenou nervovou slabosťou manžela skrývajúcou sa za silu.
S Desdemonou sa Tebaldi (bozkávaná Otellom Francesca Merliho) uviedla v roku 1946 v Trieste a o deväť rokov vstúpila s rovnakou rolou do americkej Met.
Desdemoninej predsmrtnej piesni o vŕbe patril aj Tebaldiovej posledný galavečer v Lincolnovom centre 8. januára 1973. Jagavým jedom intríg Jaga Sherrilla Milnesa bol otrávený Otello James McCracken a Tebaldi dopísala americkú kapitolu kariéry. Met-ka s ňou zažila 270 večerov. Callas sa s Desdemonou nikdy scénicky nezblížila.
Poveri fiori – úbohé kvety
Jednou z najdôležitejších kreácií talianskej ruže bola úloha Adriany Lecouvreur v rovnomennej opere Francesca Cileu. Rolu herečky, ktorú pripravia o život otrávené kvety, si skvelá tragédka Callas nikdy nevyskúšala. Grékyni bol vzdialený svet napudrovaného svetáka s dušou génia Wolfganga Amadea (Tebaldi bola výbornou Grófkou vo „Figarke“) a neholdovala ani Händelovým largám.
Meno Renata je v latinskom preklade „znovuzrodená“. Považujeme za nomen-omen, ak pri talianskom vzkriesení Händelovho Giulia Cesara stála decentná Tebaldi, a nie Callas. Tebaldi po rozlúčke s lyrickým javiskom nahráva v spolupráci s Richardom Bonyngeom (manžel austrálskej koloratúrky Joan Sutherland) recitál arie antiche.
Americký operný expert John Ardoin nemal strach vyhlásiť, že porovnávať Tebaldi s Callas bolo osudovou chybou. O disparátnych cestách oboch dív už bola reč. Veď aj chuť „šampanského a coca-coly“ (podľa istého výskumu Callas namiesto „coca-cola“ povedala „koňak“) aktivizuje odlišné mozgové centrá. Stojí za pozornosť, že v pôvodnom patente na coca-colu bol nápoj definovaný ako liek!
Existujú názory, podľa ktorých Maria Callas nebola naturálnym sopránom. Na rozdiel od Renaty. Callas mala mezzosoprán s extrémnym rozsahom a dlhodobé spievanie v (z hľadiska mezzosopránu) neprirodzenej tessiture urýchlilo jej vokálny pád.
Prekonala obrnu
Obe sopranistky boli vyškolené odlišnou technikou. Callas oslňovala belcantovou technikou ottocenta. Nebola jediná. Turkyňa Leyla Gencer a mladšia krajanka spod portiku Akropoly Elena Souliotis ju v opernom maratóne dobiehali, ale nepredbehli. Môže za to konjunktúra životných osudov spomínaných dám i menší dôraz na plasticitu herectva – Callasovej najlepšiu kartu.
Prečo sa z Renaty Tebaldi nestala spievajúca herečka? Intelektuálna kapacita jej predsa nechýbala! Budúca vlajkonosička talianskeho lyrického sopránu povojnovej éry v detstve prekonala obrnu. Trojročnému dievčatku hrozilo ochrnutie. Zotavila sa, no následky cítila ešte pár rôčkov. Keď v 13 rokoch brala lekcie klavírnej hry u Giuseppiny Pasani v Parme, učiteľka jej neodporúčala spev kvôli možným problémom pri pohybe na scéne a práci s abdominálnym svalstvom.
Malá slečna rada účinkovala v cirkevnom zbore v mestečku Langhirano, kde vyrastala spolu s matkou. Otec Teobaldo Tebaldi mal vojenský výcvik a podľa niektorých prameňov hrával na violončelo v operných orchestroch v Parme a v Pesare.
Nebo nad mestom pýšiacim sa rossiniovskou tradíciou dňa 1. februára 1922 symbolicky privítalo nového občana, netušiac, že sa jedného dňa zapíše do kroniky osobností mesta. Príchody velikánov na svet bývajú prozaické.
Život v meste šunky
Cesty rodičov sa pred narodením budúcej umelkyne rozišli a Renata sa skryla pod maminu sukňu. Matka a dcéra mali nádherný celoživotný vzťah. O nechutnej mediálnej vojne medzi Evangelistou Kalogeropoulos a jej Mariou sa to povedať nedá. Aj v tomto boli obe primadony ako olej a voda… Mesto Langhirano – svedok Tebaldiovej introvertného detstva medzi knihami, notami a modlitbami – je známe výrobou parmskej šunky prosciutto. Miestna lahôdka tu má dokonca svoje múzeum!
Kto hľadá múzeum Renaty Tebaldi, musí sa vybrať do nie veľmi vzdialeného Bussetta – mesta Verdiho mladosti. Práve tu sa v júni 2004 prestrihla páska (nie tá magnetofónová) pred dverami paláca venovanému životu a dielu Miss Sold Out, Slečny vypredanej, ako Talianku prezývali jej americkí fans…
Renata študovala na konzervatóriu v Parme pianoforte. Spev mala zapísaný ako vedľajší predmet. Vystriedala viacerých učiteľov. Najprv prešla rukami skladateľa Itala Brancucciho, autora opery Fiorella, ktorý učil aj tenoristov Infantina a Tagliaviniho. V Parme sa Renata dostáva do triedy Ettora Campogallianiho. Aj on okrajovo komponoval hudbu, no úspechy akosi neprichádzali a bývalý klavirista našiel alter ego v pedagogickej praxi.
Stretnutie s Carmen
Campogalliani zasvätil hudobnému divadlu Pavarottiho, Renatu Scotto, Carla Bergonziho či Ruggera Raimondiho, ale nie Renatu Tebaldi. Mladá sopranistka od neho odišla a vrátila sa domov do Pesara.
Čo ju k tomu viedlo, patrí do roviny hypotéz. Je možné, že Tebaldi bola v tomto období natoľko vyspelá, že už neriešila výsostne technické aspekty spevu, ale zaujímala ju scénická prezencia, modelovanie roly. Vedela, že v tejto oblasti má debet, ktorý jej pomôže premeniť na kredit iba práca s mentorkou z jej vlastného vokálneho oboru. Našla ju v medzivojnovej heroíne Carmen Melis.
Melis nebola lyrický soprán. Spievala ešte s Carusom a v roku 1929 nahrala signifikantný štúdiový komplet Toscy s Apollom Granfortem a Pierom Paulim. Bola veristkou, no dokázala si odľahčiť hlas a mohla ním spievať ninna-nanna (tradičnú italskú uspávanku) pri detskej kolíske. Tento ženský lyrizmus mužskí učitelia Renate Tebaldi pochopiteľne nemohli dať.
Na chodbách pesarského Liceo musicale Rossini sa Renata stretávala ešte s jedným mužským pedagógom, ktorý jej dával cenné rady pri štúdiu rolí. Jeho meno je Giuseppe Pais. Hudobné slovníky ho evidujú ako učiteľa amerického barytonistu Leonarda Warrena.
Bol stálicou Metropolitnej opery. Upísal jej dušu. Doslova. 4. marca 1960 na predstavení Verdiho Sily osudu podľahol Warren masívnemu infarktu (niektoré správy hovoria, že išlo o mozgovú príhodu). Úlohu Leonory v ten večer spievala Renata Tebaldi…
Ad Parnassum
Školenie, ktoré sopranistka z Rossiniho rodiska dostala, nebolo vhodné na prednes partov predverdiovského belcanta, akými boli Callasovej profilová Lucia di Lammermoor z Donizettiho partitúry. Tebaldi mala taliansku techniku začiatku 20. storočia, s ktorou mohla bodovať v poetickejších polohách autorov giovane scuoly a samozrejme vo Verdim a Puccinim. Nie v koloratúrnymi povrazmi prepletanom rossiniovskom košíku. Bol to ale Rossini (konkrétne, modlitba z opery Mojžiš), s ktorým sa v roku 1946 uviedla v Scale.
Otvárací koncert glorifikoval vzkriesenie milánskeho santuario della lirica z popola druhej svetovej vojny. Dirigoval navrátilec z amerického exilu Arturo Toscanini. Dirigentov výrok, že Renata vlastní una voce d’angelo, nájdeme vari v každej biografii speváčky. Iróniou zostáva, že vyrieknutie týchto slov z Toscaniniho úst nepotvrdzuje žiadny primárny prameň.
V čase stretnutia s Toscaninim Tebaldi už nebola elévka. Mala za sebou dva roky profesionálneho spievania (debutovala v roku 1944 v Rovigu v kostýme trójskej Heleny v Boitovom Mefistofelovi). Toscanini ju presviedčal, aby si začala rozširovať repertoár a navrhol jej Aidu. Tebaldiová to so zdesením odmietla – je to rola pre dramatický soprán!
Dirigent však vedel o „grífoch“ amerických spevákov, ktorí v heroických partoch módne prepínajú hlas, a v snahe navrátiť sa k belcantovej puritas nechal Tebaldi spievať dramatickú postavu lyrickým spôsobom.
Pesarčanka v nej našla mäkšie polohy. Prvý raz spievala nad divadelným Nílom v roku 1950, o tri roky neskôr prepožičala hlas Sophii Loren vo filmovom prepise Verdiho egyptskej elégie.
Pyrrhovo víťazstvo
„Obdivujem Tebaldiovej tón. Má nádherné frázovanie a niekedy si prajem mať jej hlas.“ Tipnete si, kto je autorom tohto výroku? Maria Callas. Grékyňa sa kolegyni poklonila v rozhovore s Normanom Rossom v Chicagu. Po tom, čo sa čiernooká Maria „rozkmotrila“ s vedením La Scaly, Tebaldi okomentovala rozvod medzi divadlom a divou: „Nie je mojím zvykom spievať proti niekomu.“ Zaumienila si, že do hniezda Scaligerov už nevkročí. Kde nie je Callas, nebude ani Tebaldi.
Novší výskum sa prikláňa k názoru, že obe ženy rivalkami nikdy neboli. Aj tenorových partnerov si za nahrávacím mikrofónom decentne rozdelili: Renata Tebaldi vytvorila sériu operných kompletov po boku tenorového kanónu Maria Del Monaca, balkánska bohyňa z Manhattanu sa za nahrávacím sklom pravidelne stretávala s Giuseppe Di Stefanom.
S ním sa počas hlasového súmraku pokúšala o resurekciu svojho mýtu. Ovácie Liz Taylor sediacej v hľadisku Mariiných posledných verejných recitálov boli leskom na chvoste zhasnutej kométy. Tebaldi spievala ďalej, no problémom s výškami sa v zrelšom veku nevyhla ani ona.
Korunu divy definitívne odložila v roku 1973. 19. decembra 2004 sa v San Marine pobrala za svojimi hrdinkami: Adrianou, Maddalenou, Toscou, Manon, La Wally…
Podobenstvo o posteli a rebríku
Antickí Rimania jedávali poležiačky. Latinský názov jedálne (triclinium) odvodili z gréckeho pomenovania trojice postelí. Zdomácnené slovo poliklinika indikuje, že v nej nájdeme veľa postelí (správne, grécke κλίνη znamená lôžko).
Na posteli oddychujeme. Posteľ lieči. Precízny, medovo jemný a vo všetkých registroch vzácne vyrovnaný materiál Renaty Tebaldi sa podobá mäkkej posteli, v ktorej naberáme sily. Tak, ako „kvarteto“ nôh zabezpečuje posteli stabilitu, dali Tebaldiovej technickú istotu štyria učitelia (Brancucci, Campogalliani, Melis a Pais).
Hlas Marie Callas je rebríkom. Dynamickým a rozkývaným rebríkom, na ktorom – stupienok po stupienku – s priam babylonskou pýchou atakuje Olymp. Callasovej rebrík sa poľahky zlomí (veď nestojí na štyroch nohách tebaldiánskej techniky), ale za ten pokus vyliezť do neba to predsa stojí, nie?
Byzantský mystik Ioannes Klimakos nazval jeden zo svojich spisov Nebeský rebrík. Jeho stupňami sú askéza, boj s vášňami, pokora. Treba nám liečivých postelí aj odvážnych rebríkov. Namiesto porovnávania cukru a soli sa preto inšpirujme odkazom oboch umelkýň, v speve ktorých sa ako v orechovej škrupinke skrýva celý ľudský život.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Anglická pieseň Greensleeves je podľa jednej legendy dielom Henricha VIII., ktorý ju napísal pre svoju novú lásku Annu Boleynovú. Najneskôr v 19. storočí sa z nej stala vianočná koleda s názvom What Child is this?
Na Slovensku ju spopularizoval popový spevák Pavol Habera, ktorý skladbu zaradil na CD so Slovenskou filharmóniou Svet lásku má v nádhernom prebásnení Daniela Heviera. Vychutnajme si anglický originál s prímesou italianity v podaní assoluty Renaty Tebaldi.
Pace, pace mio Dio… Leonora z opery Sila osudu hľadá pokoj, no nespravodlivo vyrieknutá kliatba ju prenasleduje až do mníšskej cely. V roku 1958 sa sopranistka s touto postavou predstavila v neapolskom Teatro San Carlo a čoskoro sa stala miláčikom publika.
Kleopatra bola škaredá. K tomuto názoru dospeli britskí vedci v roku 2001, keď v Londýne vystavovali jedenásť sôch legendárnej panovníčky. Nech je to akokoľvek, Georg Friedrich Händel napísal svojej Kleopatre dôstojnú, anjelsky krásnu áriu Piangerò la sorte mia, v ktorej bývalá pani Egypta žiali nad krutým osudom.
