Zo stredoveku – do múzea

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Giuseppe Verdi neschádza z domácich a zahraničných operných domov. Je to istota, ktorá zaplní divadlo pri každej, hocako fantazmagorickej inscenácii a réžii. Tak to bude asi aj v prípade ostatnej bratislavskej podobe Verdiho opery Simon Boccanegra. Po vyše 30 rokoch sa toto dielo vrátilo do SND – tentokrát na veľké javisko novej budovy Národného divadla (20. a 22. mája 2016).

Ťažko povedať, či si pamätníci ozaj detailne spomínajú na koncepciu režiséra Júliusa Gyermeka z r. 1985, alebo sa v mysli idealizujú legendy. Život rýchlo zotiera spomienky, ukryté skôr v dobových kritikách a fotografiách, ktoré iba s historizujúcou komplexnosťou porovnávania svedectiev dokážu ako-tak prehodnotiť podobu inscenácie spred vyše 30 rokov. V osobných zážitkoch (vôbec nie paradoxne, ale povolaním) zostáva skôr hudobné naštudovanie Boccanegru veľkým (zo SND nespravodlivo odsunutým) dirigentom Ondrejom Lenárdom. Ten zanechal v srdci podnes silu zážitku z detailne predvedeného, romantickým vzletom obdareného diela. Lenárd mal i šťastie, že v SND pracoval s jednou veľkou generáciou sólistov, mimoriadne stotožnených s romantickou interpretačnou tradíciou.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 1985, Peter Dvorský (Gabriele Adorno), Ivan Konsulov (Simon Boccanegra), Magdaléna Blahušiaková (Amelia Grimaldiová), foto: Anton Sládek

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 1985,
P. Dvorský (Gabriele Adorno), I. Konsulov (Simon Boccanegra), M. Blahušiaková (Amelia Grimaldiová),
foto: Anton Sládek

Znaky hudobnej precíznosti vo vedení orchestra – a súčasne príznačné dynamické vzlety a stíšenia, oduševnenosť a pritom služba Verdiho nádherným kantilénam v sólach i zboroch – sú v najnovšej inscenácii príznačne aj pre Lenárdovho dávnejšieho asistenta (teda i žiaka), dirigenta Martina Leginusa. Ten je zodpovedný za dnešné hudobné naštudovanie Verdiho Simona Boccanegru v SND. Z tejto premiéry Verdiho Simona Boccanegru – je práve orchester (ešte aj s mimoriadne precízne nastupujúcimi fanfárovitými vstupmi plechov), veľkým, v každej skupine nástrojov detailne vybrúseným zážitkom, ktorý rešpektuje sólistov i zbor. Nádherne boli na scéne – v echu aj za ňou – vypracované zborové čísla, plné verdiovského vzruchu a dynamickej šírky (zbormajster Pavol Procházka). Na popredné miesto sa – v kontexte hudby – zaraďujú dve rovnocenné sólistické obsadenia (ktoré spomeniem nižšie).

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Jozef Benci (Jacopo Fiesco), Zbor Opery SND, foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Jozef Benci (Jacopo Fiesco), Zbor Opery SND,
foto: Ctibor Bachratý

Z celkovo 26 Verdiho opier (vrátane šiestich hudobných prepracovaní, alebo obsahovo nových, libretisticky lepších podôb vlastných javiskových diel Verdiho), stojí Simon Boccanegra (v troch dejstvách s prológom, v druhom spracovaní G. Verdiho na libreto Francesca Maria PiavehoArriga Boita)  uprostred celoživotného snaženia talianskeho génia. Jednak v nadväzovaní na bel cantovú tradíciu, ale aj na voľnejšie zachádzanie s ustálenými vokálnymi formami – najmä obľúbenými uzavretými hudobnými číslami, v prvých operách Verdiho striktne oddelenými recitatívmi. V Simonovi Boccanegrovi – po hviezdnom Rigolettovi, Trubadúrovi a Traviate – Verdi nielen vlastným ľudským a kompozičným zrením, ale i hľadaním nových hudobných ciest a najmä pod tlakom rastúceho vplyvu nemeckej opernej tvorby, nachádzal iný prístup k opernej dramatickosti. A hoci sa v tomto bode akosi nadmieru zveličuje radikálny zlom v jeho kompozičných postupoch práve v opere o Boccanegrovi, i tu je vždy prítomná hýrivá krása hudobnej invencie Verdiho – v široko klenutých sólach, ľúbostných, či vervou naplnených duetách, tercetách a ďalších komorných ensembloch a ohromujúco krásnych zboroch. Ibaže recitatívy tu nasávajú viac melodickej krásy  a melódie sa zbavujú preferovania vokálnej ekvilibristiky. No podstata Verdiho: genialita jeho bohatej invencie a umeleckej intuície – je nepopierateľná.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco), foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco),
foto: Ctibor Bachratý

Poďme však k novej inscenácii.

Režisér Marián Chudovský, so stálym tímom spolupracovníkov (ktorého vzájomnej súdržnosti sa v minulosti v SND vyrovnávali azda len kolektívy Kriška – Vychodil – Bezáková, resp. Bednárik – Várossová), si prizval spolupráci opäť scénografa Jaroslava Valeka a kostýmového výtvarníka Petra Čaneckého. Tak ako kedysi Jozef Bednárik bol kritikou hodnotený ako „barokizujúci“ režisér, tento tvorivý kolektív sa inšpiruje modernistickými výkladmi diel, ktoré sa snažia o aktualizáciu v scénickom riešení a kostýmoch. Pritom posolstvo všetci traja v súlade a ideovom vyznení adresujú dnešku a jeho politickým turbulenciám (hoci v menšej miere ako nedávno v SND uvedený a diskutovaný Beethovenov Fidelio). Aktualizačný zámer však vo vedomí diváka naráža na to, že celý dej rano-renesančného, ba stredovekého námetu v Simonovi Boccanegrovi (s bojom Janova o primát medzi severo-talianskymi mestami, najmä Benátkami – v rozdrobenom Taliansku), je v aktuálnej podobe zasadený do múzea. Takže divák sa oprávnene pýta: môžu muzeálne artikle (podčiarknuté quasi sklenenými vitrínami, zriadencami, návštevníkmi, ale aj vtedajším senátom a záverečným zarámovaním hlavného hrdinu do „obrazu s dávno mŕtvou milenkou…) nejakým spôsobom zarezonovať dnešku? Navyše: každá historická etapa zvádza boj o moc ináč. Raz s dýkou a jedom, dnes (možno aj tým – ale  najmä) s neviditeľnou hydrou naschvál neodhaľovanej korupcie a s ňou sa pridŕžajúcej moci. Scéna je v tejto inscenácii takmer vyprázdnená. Osoby – až na jedinú ženskú postavu, Ameliu – sú oblečené súčasne, iba s malým, či nebadaným historickým naznačením, pričom Čanecký unifikoval (priam koncertne) najmä zborové scény. Mužov a ženy obliekol do súčasných čiernych šiat s klobúkmi, inokedy do bielych dlhých košieľ, resp. civilných kostýmových sukní a bielych dámskych blúzok. V dlhej košeli (ako nebodaj zriadenec) vstupuje na javisko i budúci dóža Simon Boccanegra. Prečo? Veď korzári bývali bohatí muži… Mnohé detaily scénicko-kostýmovej modernizácie vyvolávajú priam pocit schválnosti: notové pulty v úvodnej zborovej scéne (rozpaky nad prípadným aranžovaním zboru?), presúvanie priehľadného kontajnera s mŕtvou Máriou a smútočným sprievodom do zákulisia – a potom späť, s otcom Jacopo Fiescom, len aby došlo k efektnému strhnutiu závoja z mŕtvej dievčiny pred žasnúcim Simonom, hľadajúcim Máriu pri muzeálnej makete – obraze(!) Fiescovho paláca, využívanie laserových efektov na modrom pozadí „mora“ (čo silne pripomína vertikálne výtvarné efekty z Pikovej dámy), alebo nezmyselné „led“ svietenie v ruke Paola Albianiho pri premiestňovaní muzeálnych predmetov, čo je už divácky celkom naivné. Silnou metaforou je – naopak – naklonený trón (kreslo) dóžu, zabudované do plexiskla – pripomienka každej dočasnej svetskej slávy. Škoda len, že záverečný obraz otráveného Simona Boccanegru s týmto kreslom, spĺňa všetky kritériá na úsmevy tých, čo ťažko akceptujú polhodinové „vajatanie“ umierajúceho operného hrdinu, ktorý sa opiera iba o spomínanú jedinú rekvizitu či spolutrpiteľov na scéne. Režisér tak nechal Simona Boccanegru bez reálnej opory na vyprázdnenej scéne. Podivné sú čašníčky s pohármi vína v senáte, v ktorom nebýva recepcia, skôr dejisko krvavých i nekrvavých, každopádne zákerných bojov politikov. Samozrejme, pochopili sme celostné režisérovo posolstvo a zdôraznený imperatív, že v žiadnej dobe nejde vládnucej triede o plebs – len o mocných a bohatých patricijov (hoci aj oni kedysi vzišli z ľudskej masy). Nejdem už rozoberať detaily – ani v obsažnom bulletine, pretkanom kde-tu diskutabilnými výrokmi idealistu Platóna.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Kyungho Kim (Gabriele Adorno), Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco), foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Kyungho Kim (Gabriele Adorno), Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco),
foto: Ctibor Bachratý

Možno by som rada (a nielen ja) videla na javisku našej opery už aj niečo blízke k dobe, v ktorej geniálni hudobní majstri a ich libretisti opisovali dobre premyslený dej, hrdinov, reálnu dobu v časovom súlade – a nielen v módnej politickej hre dneška. Je pravda, že ľudia sa nemenia – ale, žiaľ, súvislosti áno.

V najnovšom Simonovi Boccanegrovi je teda zrejmá snaha o prenos do dneška v štýle súčasnej operno-inscenačnej módy, ktorá zachvátila európske divadlá ako infekčná choroba. Pritom väčšia vernosť pôvodnému deju (zvlášť takému spletitému, ako je v Boccanegrovi), ako aj scénicko-kostýmovej výpravnosti, by prospeli i návštevnosti operných repríz SND.

Ako na to? Na to je umenie – nie kritika.

Naspäť k hudbe. Príchodom Martina Leginusa z Prahy sa posilnila zdanlivo oslabená dirigentská zložka Opery SND, po frapujúcom odchode Friedricha Haidera. Život ide – ako vidno – pokojne ďalej. Orchester dokázal, že vie dosiahnuť vysoké méty v súhre a výraze i pod rukami slovenského dirigenta. Zo sólistov tejto „mužskej opery“ zaujal sošný, vznešene  pôsobiaci bulharský barytonista Anton Keremidžiev (Keremidtchiev) ako Simon Boccanegra. Jeho nosný, zvučný, farebný barytón mal azda rezervy len v zopár vyšších tónoch. Daniel Čapkovič na 2. premiére spieval prieraznejším, ale vyrovnaným barytónom celé predstavenie, pričom vložil do roly aj veľa dramatického efektu – až na nekonečnú scénu zomierania v podaní oboch predstaviteľov. Peter Mikuláš ako Jacopo Fiesco od prvého tónu zaujal imaginatívnym, vnútorne prežiareným basom, ktorý sa niesol sálou ako oduševnené posolstvo. Pravdou je i to, že najhlbšie tóny zaspieval vďaka zvládnutiu absolútnej techniky sústredenosti a mäkkého „položenia“ hlasu na dychový vankúš. Jozef Benci mladším, razantnejšie znejúcim basom zvládol výborne všetky nástrahy výšok i hĺbok basu serioso. Navyše si maskéri iba u neho uvedomili, že od prológu do 1. dejstva uplynulo 25 rokov, a tak ho aj primerane „ošediveli“. Najkomplexnejšie postavu – vedľa skúsených operných kolegov – vykreslil barytonista Filip Tůma. Jeho Paolo Albioni mal na javisku vývoj od priateľa a ambiciózneho muža, cez po podlého zradcu až po vraha – a napokon smrťou vydeseného odsúdenca. Tůma možno nemá až taký prierazný hlas, ako jeho aktuálni javiskoví partneri, ale má každopádne farebný, príjemný, kvalitne vedený a dostatočne nosný materiál s perspektívou všestranného osobnostného rastu. Jeho herecké nadanie a vernosť hudobnej scéne (od operetných po veľké operné úlohy – i mimo SND) sú zárukou jeho vokálnej budúcnosti. Pravda, treba sa mu rozhodnúť v preferenciách umenia. Vek na to má.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Tomáš Juhás (Gabriele Adorno), Daniel Čapkovič (Simon Boccanegra), Zbor Opery SND, foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Tomáš Juhás (Gabriele Adorno), Daniel Čapkovič (Simon Boccanegra), Zbor Opery SND,
foto: Ctibor Bachratý

Jedinú hlavnú dámsku rolu, vnučku Jacopa Fiesca a dcéru jeho rivala Simona Boccanegru – Ameliu Grimaldi, spievali dve primadony SND: Adriana KohútkováEva Hornyáková: Kohútková využila svoje skúsenosti s podobným typom lyricko-dramatických rolí, ktoré jej ponúka život v umení, doterajšia kariéra, skúsenosti a osobnostné dozrievanie. Po trochu rozochvenom nástupe predviedla bezchybný koncert sól a komorného spevu, s jemnou dekoráciou koloratúr a účinných pianissim. Eva Hornyáková je zárukou, že Opera SND má opäť ďalšiu spevácku hviezdu – nielen s pôvabom mladosti, ale najmä vo vynikajúcom vedení okrúhlo znejúceho, zamatového hlasu. Hoci jej tón a výrazový prejav inklinujú azda viac k lyrike, než k mlado-dramatického stvárneniu, spolu s Kohútkovou zanechala jeden z najsilnejších speváckych zážitkov. Obe dámy sa pritom pohybujú po javisku s veľkou eleganciou. Dámske kostýmy Čaneckého boli tentokrát k ženským hrdinkám aj priaznivé a krásne, navyše s dobovou patinou.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Anton Keremidtchiev (Simon Boccanegra), Adriana Kohútková (Amelia Grimaldi), foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
A. Keremidtchiev (Simon Boccanegra), A. Kohútková (Amelia Grimaldi),
foto: Ctibor Bachratý

Tenorovú postavu Gabriele Adorna, ktorý sa vo finále stane novým dóžom Janova, spieval už takmer „náš“ juhokórejský tenorista Kyungho KimTomáš Juhás. Obaja zaznamenali vo svojom vývoji priam skok. Kim v ovládnutí každej polohy krásneho spinto tenoru, ktorý znie s oceľovou silou a prieraznosťou, pričom získal aj emocionálnu hĺbku, s ktorou tvaroval vyznania, zlomy – i citlivosť v komornom spievaní a súlade. Aj Tomáš Juhás podal v Adornovi exportný vokálny výkon: má mäkší hlas, než juhokórejský tenorista, ale jadrný a v každej polohe istý. Možno časom dodá celku aj primeranejšiu, uvoľnenú vrúcnosť. Každopádne to bol taktiež maximálne sústredený tenorový výkon a poslucháčska radosť zo spevákovho rastu! Menšiu rolu Pietra spievali barytonisti Juraj Peter a s väčšou istotou, pokojom a výrazovosťou Boris Prýgl. Opera má v niektorých rolách až tri alternácie. Dočkáme sa ich? Je to však i vhodná príležitosť na hosťovanie zahraničných sólistov.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Katarína Juhásová-Štúrová (Amelia Grimaldi), Daniel Čapkovič (Simon Boccanegra), Tomáš Juhás (Gabriele Adorno), foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
K. Juhásová-Štúrová (Amelia Grimaldi), D. Čapkovič (Simon Boccanegra), T. Juhás (Gabriele Adorno),
foto: Ctibor Bachratý

Simon Bocanegra teda vstúpil – hoci s nezvyčajným muzeálnym javiskovým riešením – do divadelného života, navyše do konfrontácie v rámci prebiehajúceho medzinárodného festivalu, s počítačovým pomenovaním: „opera/balet eurokontext.sk“.

Uvidíme, či aj táto inscenácia zasiahne súčasníkov tak, aby sa na ňu spomínalo s rovnakou pietou, ako na tú „legendárnu“ – spred tridsiatich rokov.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia z premiér 20. a 22. mája 2016

Giuseppe Verdi: Simon Boccanegra
Opera SND
Premiéry 20. a 22. mája 2016 v Sále opery a baletu SND

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Martin Leginus
Dirigenti: Martin Leginus, Dušan Štefánek
Réžia: Marián Chudovský
Dramaturgia: Pavol Smolík
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Pavel Procházka

osoby a obsadenie

Simon Boccanegra: Anton Keremidtchiev, Sergej Tolstov, Daniel Čapkovič
Jacopo Fiesco: Jozef Benci, Peter Mikuláš
Paolo Albiani: Daniel Čapkovič, František Ďuriač, Filip Tůma
Amelia Grimaldi: Eva Hornyáková, Katarína Juhásová-Štúrová, Adriana Kohútková
Gabriele Adorno: Tomáš Juhás, Kyungho Kim, Ľudovít Ludha
Pietro: Boris Prýgl, Juraj Peter
Kapitán: Jiří Zouhar, Martin Klempár
Slúžka: Monika Kyšková, Kateřina Killarová

www.snd.sk

Giuseppe Verdi, Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, banner

fotogaléria

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár