Zo stredoveku – do múzea

Giuseppe Verdi neschádza z domácich a zahraničných operných domov. Je to istota, ktorá zaplní divadlo pri každej, hocako fantazmagorickej inscenácii a réžii. Tak to bude asi aj v prípade ostatnej bratislavskej podobe Verdiho opery Simon Boccanegra. Po vyše 30 rokoch sa toto dielo vrátilo do SND – tentokrát na veľké javisko novej budovy Národného divadla (20. a 22. mája 2016).

Ťažko povedať, či si pamätníci ozaj detailne spomínajú na koncepciu režiséra Júliusa Gyermeka z r. 1985, alebo sa v mysli idealizujú legendy. Život rýchlo zotiera spomienky, ukryté skôr v dobových kritikách a fotografiách, ktoré iba s historizujúcou komplexnosťou porovnávania svedectiev dokážu ako-tak prehodnotiť podobu inscenácie spred vyše 30 rokov. V osobných zážitkoch (vôbec nie paradoxne, ale povolaním) zostáva skôr hudobné naštudovanie Boccanegru veľkým (zo SND nespravodlivo odsunutým) dirigentom Ondrejom Lenárdom. Ten zanechal v srdci podnes silu zážitku z detailne predvedeného, romantickým vzletom obdareného diela. Lenárd mal i šťastie, že v SND pracoval s jednou veľkou generáciou sólistov, mimoriadne stotožnených s romantickou interpretačnou tradíciou.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 1985,
P. Dvorský (Gabriele Adorno), I. Konsulov (Simon Boccanegra), M. Blahušiaková (Amelia Grimaldiová),
foto: Anton Sládek

Znaky hudobnej precíznosti vo vedení orchestra – a súčasne príznačné dynamické vzlety a stíšenia, oduševnenosť a pritom služba Verdiho nádherným kantilénam v sólach i zboroch – sú v najnovšej inscenácii príznačne aj pre Lenárdovho dávnejšieho asistenta (teda i žiaka), dirigenta Martina Leginusa. Ten je zodpovedný za dnešné hudobné naštudovanie Verdiho Simona Boccanegru v SND. Z tejto premiéry Verdiho Simona Boccanegru – je práve orchester (ešte aj s mimoriadne precízne nastupujúcimi fanfárovitými vstupmi plechov), veľkým, v každej skupine nástrojov detailne vybrúseným zážitkom, ktorý rešpektuje sólistov i zbor. Nádherne boli na scéne – v echu aj za ňou – vypracované zborové čísla, plné verdiovského vzruchu a dynamickej šírky (zbormajster Pavol Procházka). Na popredné miesto sa – v kontexte hudby – zaraďujú dve rovnocenné sólistické obsadenia (ktoré spomeniem nižšie).

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Jozef Benci (Jacopo Fiesco), Zbor Opery SND,
foto: Ctibor Bachratý

Z celkovo 26 Verdiho opier (vrátane šiestich hudobných prepracovaní, alebo obsahovo nových, libretisticky lepších podôb vlastných javiskových diel Verdiho), stojí Simon Boccanegra (v troch dejstvách s prológom, v druhom spracovaní G. Verdiho na libreto Francesca Maria Piaveho a Arriga Boita)  uprostred celoživotného snaženia talianskeho génia. Jednak v nadväzovaní na bel cantovú tradíciu, ale aj na voľnejšie zachádzanie s ustálenými vokálnymi formami – najmä obľúbenými uzavretými hudobnými číslami, v prvých operách Verdiho striktne oddelenými recitatívmi. V Simonovi Boccanegrovi – po hviezdnom Rigolettovi, Trubadúrovi a Traviate – Verdi nielen vlastným ľudským a kompozičným zrením, ale i hľadaním nových hudobných ciest a najmä pod tlakom rastúceho vplyvu nemeckej opernej tvorby, nachádzal iný prístup k opernej dramatickosti. A hoci sa v tomto bode akosi nadmieru zveličuje radikálny zlom v jeho kompozičných postupoch práve v opere o Boccanegrovi, i tu je vždy prítomná hýrivá krása hudobnej invencie Verdiho – v široko klenutých sólach, ľúbostných, či vervou naplnených duetách, tercetách a ďalších komorných ensembloch a ohromujúco krásnych zboroch. Ibaže recitatívy tu nasávajú viac melodickej krásy – a melódie sa zbavujú preferovania vokálnej ekvilibristiky. No podstata Verdiho: genialita jeho bohatej invencie a umeleckej intuície – je nepopierateľná.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco),
foto: Ctibor Bachratý

Poďme však k novej inscenácii.

Režisér Marián Chudovský, so stálym tímom spolupracovníkov (ktorého vzájomnej súdržnosti sa v minulosti v SND vyrovnávali azda len kolektívy Kriška – Vychodil – Bezáková, resp. Bednárik – Várossová), si prizval spolupráci opäť scénografa Jaroslava Valeka a kostýmového výtvarníka Petra Čaneckého. Tak ako kedysi Jozef Bednárik bol kritikou hodnotený ako „barokizujúci“ režisér, tento tvorivý kolektív sa inšpiruje modernistickými výkladmi diel, ktoré sa snažia o aktualizáciu v scénickom riešení a kostýmoch. Pritom posolstvo všetci traja v súlade a ideovom vyznení adresujú dnešku a jeho politickým turbulenciám (hoci v menšej miere ako nedávno v SND uvedený a diskutovaný Beethovenov Fidelio). Aktualizačný zámer však vo vedomí diváka naráža na to, že celý dej rano-renesančného, ba stredovekého námetu v Simonovi Boccanegrovi (s bojom Janova o primát medzi severo-talianskymi mestami, najmä Benátkami – v rozdrobenom Taliansku), je v aktuálnej podobe zasadený do múzea. Takže divák sa oprávnene pýta: môžu muzeálne artikle (podčiarknuté quasi sklenenými vitrínami, zriadencami, návštevníkmi, ale aj vtedajším senátom a záverečným zarámovaním hlavného hrdinu do „obrazu s dávno mŕtvou milenkou…) nejakým spôsobom zarezonovať dnešku? Navyše: každá historická etapa zvádza boj o moc ináč. Raz s dýkou a jedom, dnes (možno aj tým – ale  najmä) s neviditeľnou hydrou naschvál neodhaľovanej korupcie a s ňou sa pridŕžajúcej moci. Scéna je v tejto inscenácii takmer vyprázdnená. Osoby – až na jedinú ženskú postavu, Ameliu – sú oblečené súčasne, iba s malým, či nebadaným historickým naznačením, pričom Čanecký unifikoval (priam koncertne) najmä zborové scény. Mužov a ženy obliekol do súčasných čiernych šiat s klobúkmi, inokedy do bielych dlhých košieľ, resp. civilných kostýmových sukní a bielych dámskych blúzok. V dlhej košeli (ako nebodaj zriadenec) vstupuje na javisko i budúci dóža Simon Boccanegra. Prečo? Veď korzári bývali bohatí muži… Mnohé detaily scénicko-kostýmovej modernizácie vyvolávajú priam pocit schválnosti: notové pulty v úvodnej zborovej scéne (rozpaky nad prípadným aranžovaním zboru?), presúvanie priehľadného kontajnera s mŕtvou Máriou a smútočným sprievodom do zákulisia – a potom späť, s otcom Jacopo Fiescom, len aby došlo k efektnému strhnutiu závoja z mŕtvej dievčiny pred žasnúcim Simonom, hľadajúcim Máriu pri muzeálnej makete – obraze(!) Fiescovho paláca, využívanie laserových efektov na modrom pozadí „mora“ (čo silne pripomína vertikálne výtvarné efekty z Pikovej dámy), alebo nezmyselné „led“ svietenie v ruke Paola Albianiho pri premiestňovaní muzeálnych predmetov, čo je už divácky celkom naivné. Silnou metaforou je – naopak – naklonený trón (kreslo) dóžu, zabudované do plexiskla – pripomienka každej dočasnej svetskej slávy. Škoda len, že záverečný obraz otráveného Simona Boccanegru s týmto kreslom, spĺňa všetky kritériá na úsmevy tých, čo ťažko akceptujú polhodinové „vajatanie“ umierajúceho operného hrdinu, ktorý sa opiera iba o spomínanú jedinú rekvizitu či spolutrpiteľov na scéne. Režisér tak nechal Simona Boccanegru bez reálnej opory na vyprázdnenej scéne. Podivné sú čašníčky s pohármi vína v senáte, v ktorom nebýva recepcia, skôr dejisko krvavých i nekrvavých, každopádne zákerných bojov politikov. Samozrejme, pochopili sme celostné režisérovo posolstvo a zdôraznený imperatív, že v žiadnej dobe nejde vládnucej triede o plebs – len o mocných a bohatých patricijov (hoci aj oni kedysi vzišli z ľudskej masy). Nejdem už rozoberať detaily – ani v obsažnom bulletine, pretkanom kde-tu diskutabilnými výrokmi idealistu Platóna.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Kyungho Kim (Gabriele Adorno), Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco),
foto: Ctibor Bachratý

Možno by som rada (a nielen ja) videla na javisku našej opery už aj niečo blízke k dobe, v ktorej geniálni hudobní majstri a ich libretisti opisovali dobre premyslený dej, hrdinov, reálnu dobu v časovom súlade – a nielen v módnej politickej hre dneška. Je pravda, že ľudia sa nemenia – ale, žiaľ, súvislosti áno.

V najnovšom Simonovi Boccanegrovi je teda zrejmá snaha o prenos do dneška v štýle súčasnej operno-inscenačnej módy, ktorá zachvátila európske divadlá ako infekčná choroba. Pritom väčšia vernosť pôvodnému deju (zvlášť takému spletitému, ako je v Boccanegrovi), ako aj scénicko-kostýmovej výpravnosti, by prospeli i návštevnosti operných repríz SND.

Ako na to? Na to je umenie – nie kritika.

Naspäť k hudbe. Príchodom Martina Leginusa z Prahy sa posilnila zdanlivo oslabená dirigentská zložka Opery SND, po frapujúcom odchode Friedricha Haidera. Život ide – ako vidno – pokojne ďalej. Orchester dokázal, že vie dosiahnuť vysoké méty v súhre a výraze i pod rukami slovenského dirigenta. Zo sólistov tejto „mužskej opery“ zaujal sošný, vznešene  pôsobiaci bulharský barytonista Anton Keremidžiev (Keremidtchiev) ako Simon Boccanegra. Jeho nosný, zvučný, farebný barytón mal azda rezervy len v zopár vyšších tónoch. Daniel Čapkovič na 2. premiére spieval prieraznejším, ale vyrovnaným barytónom celé predstavenie, pričom vložil do roly aj veľa dramatického efektu – až na nekonečnú scénu zomierania v podaní oboch predstaviteľov. Peter Mikuláš ako Jacopo Fiesco od prvého tónu zaujal imaginatívnym, vnútorne prežiareným basom, ktorý sa niesol sálou ako oduševnené posolstvo. Pravdou je i to, že najhlbšie tóny zaspieval vďaka zvládnutiu absolútnej techniky sústredenosti a mäkkého „položenia“ hlasu na dychový vankúš. Jozef Benci mladším, razantnejšie znejúcim basom zvládol výborne všetky nástrahy výšok i hĺbok basu serioso. Navyše si maskéri iba u neho uvedomili, že od prológu do 1. dejstva uplynulo 25 rokov, a tak ho aj primerane „ošediveli“. Najkomplexnejšie postavu – vedľa skúsených operných kolegov – vykreslil barytonista Filip Tůma. Jeho Paolo Albioni mal na javisku vývoj od priateľa a ambiciózneho muža, cez po podlého zradcu až po vraha – a napokon smrťou vydeseného odsúdenca. Tůma možno nemá až taký prierazný hlas, ako jeho aktuálni javiskoví partneri, ale má každopádne farebný, príjemný, kvalitne vedený a dostatočne nosný materiál s perspektívou všestranného osobnostného rastu. Jeho herecké nadanie a vernosť hudobnej scéne (od operetných po veľké operné úlohy – i mimo SND) sú zárukou jeho vokálnej budúcnosti. Pravda, treba sa mu rozhodnúť v preferenciách umenia. Vek na to má.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Tomáš Juhás (Gabriele Adorno), Daniel Čapkovič (Simon Boccanegra), Zbor Opery SND,
foto: Ctibor Bachratý

Jedinú hlavnú dámsku rolu, vnučku Jacopa Fiesca a dcéru jeho rivala Simona Boccanegru – Ameliu Grimaldi, spievali dve primadony SND: Adriana Kohútková a Eva Hornyáková: Kohútková využila svoje skúsenosti s podobným typom lyricko-dramatických rolí, ktoré jej ponúka život v umení, doterajšia kariéra, skúsenosti a osobnostné dozrievanie. Po trochu rozochvenom nástupe predviedla bezchybný koncert sól a komorného spevu, s jemnou dekoráciou koloratúr a účinných pianissim. Eva Hornyáková je zárukou, že Opera SND má opäť ďalšiu spevácku hviezdu – nielen s pôvabom mladosti, ale najmä vo vynikajúcom vedení okrúhlo znejúceho, zamatového hlasu. Hoci jej tón a výrazový prejav inklinujú azda viac k lyrike, než k mlado-dramatického stvárneniu, spolu s Kohútkovou zanechala jeden z najsilnejších speváckych zážitkov. Obe dámy sa pritom pohybujú po javisku s veľkou eleganciou. Dámske kostýmy Čaneckého boli tentokrát k ženským hrdinkám aj priaznivé a krásne, navyše s dobovou patinou.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
A. Keremidtchiev (Simon Boccanegra), A. Kohútková (Amelia Grimaldi),
foto: Ctibor Bachratý

Tenorovú postavu Gabriele Adorna, ktorý sa vo finále stane novým dóžom Janova, spieval už takmer „náš“ juhokórejský tenorista Kyungho Kim a Tomáš Juhás. Obaja zaznamenali vo svojom vývoji priam skok. Kim v ovládnutí každej polohy krásneho spinto tenoru, ktorý znie s oceľovou silou a prieraznosťou, pričom získal aj emocionálnu hĺbku, s ktorou tvaroval vyznania, zlomy – i citlivosť v komornom spievaní a súlade. Aj Tomáš Juhás podal v Adornovi exportný vokálny výkon: má mäkší hlas, než juhokórejský tenorista, ale jadrný a v každej polohe istý. Možno časom dodá celku aj primeranejšiu, uvoľnenú vrúcnosť. Každopádne to bol taktiež maximálne sústredený tenorový výkon a poslucháčska radosť zo spevákovho rastu! Menšiu rolu Pietra spievali barytonisti Juraj Peter a s väčšou istotou, pokojom a výrazovosťou Boris Prýgl. Opera má v niektorých rolách až tri alternácie. Dočkáme sa ich? Je to však i vhodná príležitosť na hosťovanie zahraničných sólistov.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
K. Juhásová-Štúrová (Amelia Grimaldi), D. Čapkovič (Simon Boccanegra), T. Juhás (Gabriele Adorno),
foto: Ctibor Bachratý

Simon Bocanegra teda vstúpil – hoci s nezvyčajným muzeálnym javiskovým riešením – do divadelného života, navyše do konfrontácie v rámci prebiehajúceho medzinárodného festivalu, s počítačovým pomenovaním: „opera/balet eurokontext.sk“.

Uvidíme, či aj táto inscenácia zasiahne súčasníkov tak, aby sa na ňu spomínalo s rovnakou pietou, ako na tú „legendárnu“ – spred tridsiatich rokov.

Autor: Terézia Ursínyová

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.