Zo zboristky najlepšia Butterfly – pred 30 rokmi skonala Anna Martvoňová

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Meno drobného žieňaťa, ktorého objemný a cituplný soprán na zenite umeleckej kariéry poľahky napĺňal operné hľadisko, je hlboko vryté do histórie storočného Slovenského národného divadla. Anna Martvoňová nás opustila 16. decembra 1990.

Nitrianska rodáčka (3. 10. 1922) sa do profesionálneho hudobného prostredia dostala cez osobnú lásku k spevu, ale aj aktívnou účasťou v cirkevnom zbore už dorasteneckom veku. Veľmi skoro, ako 19-ročnú, ju prijali do operného zboru Slovenského národného divadla a vzápätí začala súkromne navštevovať hodiny spevu u Arnolda Flögla a Dariny Žuravlevovej. Celých desať rokov, s intermezzom v Slovenskom ľudovom divadle v Nitre, bola zboristkou SND, no zároveň stvárňovala celý rad menších, často aj chlapčenských sólových postavičiek. Zaujímavé je, že niektoré z nich, zapísané v bulletinoch ešte pod priezviskom Mányiová, alebo Hornungová, si zopakovala aj neskôr, popri veľkých sólových partiách.

A. Dvořák: Rusalka, Opera SND, 1953, Juraj Wiedermann (Hajný), Anna Martvoňová-Hornungová (Kuchtík), foto Gejza Podhroský/Archív SND

Do sólistickej pozície v Opere SND postúpila v roku 1951 a zotrvala v nej tridsaťpäť sezón. Po mnohých epizódnych postavách jej v júni 1951 pridelili postavu Barče v Smetanovej Hubičke. Po nej a po Nasti v Kabalevského Tarasovej rodine už veľké úlohy, pretkávané poctivo vypracovanými menšími zástojmi, prichádzali častejšie.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve
Pripomíname si v decembri (2020)

Prelomom v kariére Anny Martvoňovej bola Čo-čo-san v Pucciniho Madame Butterfly (v slovenskom preklade sa nepoužívalo originálne „madama“), rola, v ktorej sa doslova našla. Po prvýkrát to bolo v roku 1955 pod taktovkou Juraja Viliama Schöffera a v inscenácii Tibora Rakovského (hrala sa štrnásť rokov a bola to skutočne malebná podoba na iluzívnej scéne Zbyňka Kolářa), po druhý raz v štylizovanejšej podobe Branislava Krišku roku 1971.

G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 1955, Anna Martvoňová (Čo-Čo-San), Peter Šubert (jej syn), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Annu Martvoňovú sprevádzala vari dve desaťročia a nielen na domácej pôde. Hosťovala s ňou v Drážďanoch, Varšave a v Tokiu, ako československá reprezentantka, bojovala na medzinárodnej súťaži o titul najautentickejšej predstaviteľky hlavnej postavy. O jej Butterfly napísal Jaroslav Blaho, že „Martvoňovej ľudsky prežitý javiskový obraz sklamanej japonskej gejše sa stal idolom najmenej dvoch generácií návštevníkov opery SND“. Je to skutočne tak, nielen pri jej záverečnom harakiri vlhli v publiku mnohé oči. Aj keď sa čas nezastavil, v novej inscenácii stále vyžarovala emóciou pätnásťročného dievčatka, zasiahnutého obrovskou tragédiou.

Postupne sa jej repertoár rozširoval. V päťdesiatych rokoch o Gounodovu Margarétu z Fausta, Micaelu z Bizetovej Carmen, či Mimi z Pucciniho Bohémy. Popri francúzskom a talianskom repertoári, v ktorom dokázala prepojiť lyrický sopránový základ so schopnosťou priebojných, okrúhlych a výrazovo obsažných výšok (čo jej umožňovalo obozretne prekročiť aj hranicu mladodramatického odboru), upútala v roku 1958 ako Sophie v dosiaľ poslednom uvedení Gavaliera s ružou od Richarda Straussa.

O desať mesiacov sa stretla so svojou – popri Madame Butterfly – druhou profilovou rolou. Bola to titulná hrdinka Janáčkových Príhod líšky Bystroušky. Drobná, hravá, prešibaná a tiež končiaca život tragicky, v tomto prípade pytliakovou strelou. Martvoňovej Bystroušku si v roku 1965 vybralo Brno do svojej premiéry diela v novopostavenom Janáčkovom divadle.

L. Janáček: Líška Bystrouška, Opera SND, 1958, Anna Martvoňová (Bystrouška), Mária Kišonová-Hubová (Lišiak), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Sedemdesiate roky ponúkli rozvinúť umenie Anny Martvoňovej viacerými smermi. Stvárnila postavy veristické (Nedda z Leoncavallových Komediantov, Liù v Pucciniho Turandot a napokon aj na hranici jej odboru sa nachádzajúca ďalšia Pucciniho hrdinka, Giorgetta v Plášti) – pre ne mala dispozície v značnej rezonancii materiálu a silnej výrazovej emocionalite. Z českého repertoáru ťažko zabudnúť na jej dojímavú Jenůfu v Janáčkovej Jej pastorkyni (popri Pappovom Lacovi, Jakubekovom Števovi a Hanákovej resp. Sedlářovej Kostolníčke) v Holoubkovom a Kriškovom vydarenom poňatí. Ale bola aj temperamentnou Mařenkou v Smetanovej Predanej neveste.

Ako v profile pre časopis Hudobný život operný kritik a historik Jaroslav Blaho spomenul, začleniť Annu Martvoňovú ako hlasovo vyhranenejší typ prakticky nemožno. Okrem palety už spomenutých rolí, bola milým, aj v ansámbloch tónovo prierazným Oscarom z Verdiho Maškarného bálu.

Bola oddanou predstaviteľkou veľkých (Kaťuša v Cikkerovom Vzkriesení v prvom uvedení roku 1962), stredných (Milka z Jura Jánošíka, Mary z Mistera ScroogeaCikkerových opusoch) i menších postáv (obe Suchoňove opery), vytvorila Ruth v Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi. Nechýbala v naštudovaniach diel 20. storočia (Egk, Martinů, Menotti, Britten, Hindemith, nezabudnuteľná Serena z Gershwinovho Porgyho a Bess), ktorých sa svojho času hralo nadostač. Neraz stála na javisku popri svojom manželovi, tiež veľkej osobnosti slovenskej opery, barytonistovi Jurajovi Martvoňovi.

B. Britten: Albert Herring, Opera SND, 1966, Pavol Gábor (Albert Herring), Oľga Hanáková (Maska), Anna Martvoňová (Wordswotková) Juraj Martvoň (Gedge), foto: Eduard Hollý/Archív SND

Anna Martvoňová hosťovala viackrát na pódiu Slovenskej filharmónie v sopránových partoch oratórií, ale venovala sa aj interpretácii piesňovej literatúry. So svojím domovským javiskom sa lúčila v sezóne 1985/1986, no ešte o dva roky neskôr sa naň vrátila ako Žena – Kuchárka v obnovenom naštudovaní Suchoňovej Krútňavy. Počas svojej kariéry viackrát hosťovala v zahraničí, nahrávala pre rozhlas a televíziu.

Približne dve desaťročia som mal možnosť pravidelne vídať Annu Martvoňovú na javisku bratislavskej opery. Bez akýchkoľvek pochybností patrila k tým umelkyniam, ktoré dokázali nielen presvedčiť vyspelými technickými parametrami a farebnosťou hlasu, ale najmä vtisnúť stvárňovaným postavám pečať originálnosti. S nesmiernou dávkou emócií. A nebolo to len v Pucciniho či Janáčkových ústredných hrdinkách, ale aj v každej z epizódnych figúrok. Aj to je známka veľkosti a nezabudnuteľnosti umelca.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár