Žofia Napravilová, pôvabná speváčka obdarená krásnym hlasom a muzikalitou

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 15. apríla t. r. si pripomenieme 70. výročie úmrtia sopranistky českého pôvodu Žofie Napravilovej (manžel tenorista Jiří Schwarz, narodila sa 28. júla 1910 v Močidľanoch, dnes časť Popudinských Močidlian v okrese Skalica, zomrela 15. apríla 1950 v Prahe), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1931 – 1934 a sólistky opery Národného divadla v Prahe (1935 – 1941).

Žofia Napravilová (tiež Žofie Napravilová) vyrastala v českej rodine v záhorskej obci Močidľany. Po skončení priemyslovej školy v Hodoníne študovala spev na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1926 – 1931) u prof. Jaroslava Egema a klavír u prof. Anny Kafendovej. V štúdiu spevu sa neskôr zdokonaľovala v Prahe u speváčky rumunského pôvodu pôsobiacej v Prahe Nektar de Flondor.

Reklama

Na absolventskom koncerte poslucháčov hudobnej akadémie v roku 1931 upútala áriou Mařenky zo Smetanovej Predanej nevesty a na jeseň bola angažovaná do operného súboru SND, kde sa pod vedením šéfa opery Karla Nedbala nadaná speváčka s cenným hlasovým materiálom vypracovala na poprednú sólistku. Disponovala pekným, skôr lyrickým sopránom veľkého rozsahu, takže mohla spievať i mezzosopránové úlohy

Po doštudovanej postave Mlady vo Fibichovej Šárke (1931) stvárnila menšie úlohy, prvú žienku v Dvořákovej Rusalke (1931), Echa v Ariadne na Naxe Richarda Straussa (1931) či Prvú žnicu zo Smetanovej Libuše (1932, insc. 1923). Sľubne sa uviedla v postave pôvabného Siebela v Gunodovom Faustovi a Margaréte (1931, insc. 1930), ktorého spievala aj v inscenácii Viktora Šulca s legendárnym Fiodorom Šaľapinom ako Mefistom v roku 1934.

Žofia Napravilová (1910 – 1950) v neznámej postave, foto: Archív DÚ

Zo smetanovských postáv naštudovala Esmeraldu v Smetanovej Predanej neveste (1932), v ktorej vrúcnym hlasom a decentným hereckým prejavom zaujala kritiku v postave Marienky (1933). Umelecký hodnotný výkon podala v postave nežnej a poetickej Hedviky v Čertovej stene (1932), v skvelom hudobnom naštudovaní Karla Nedbala. Stvárnila Ludišu v Braniboroch v Čechách (1933), krásnym hlasom upútala ako Krasava v Libuši (1934) a Blaženka v Tajomstve (1934). Vytvorila Kňažnú v Dvořákovej opere Čert a Káča (1929), Karolku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1932), Kohúta v jeho Líške Bystrouške (1934) a Lidunku v Blodkovej opere V studni (1934, insc. 1929).

Hlasovo svieži, spevácky i herecky obdivuhodný a vrúcne precítený výkon podala ako Amelia Grimaldi vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi (1932). Bola spevácky a výrazovo výbornou Alicou Fordovou vo Vediho Falstaffovi (1932) a Améliou z Maškarného bálu (1933), insc. 1930). Po stránke hereckej zaujala ako Matilda v prvom uvedení Rossiniho Viliama Tella v hudobnom naštudovaní Zeňka Folprechta a v réžii Bohuša Vilíma (1933). Doštudovala menšie postavy Kate Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly (1932, insc.1924), Loly (Mascagni: Sedliacka česť (1932, insc. 1921), Inez (Verdi: Trubadúr, 1933, insc. 1930), Grófky Ceprano (Verdi: Rigoletto, 1933, insc. 1923).

W. A. Mozart: Figarova svadba, 1932, Opera SND, Žofia Napravilová (Grófka), foto: Apfel Bratislava

Napravilová umelecky dozrievala s každou novou postavou. Nevšedné vlohy, muzikalitu, spevácku kultúru a precítený herecký výkon uplatnila v postave grófky z Mozartovej Figarovej svadby (1932) a noblesnej Fiordiligi v Così fan tutte (1932). Výstižne charakterizovala hrdú Donnu Elvíru z Mozartovho Dona Juana (1933). Stvárnila menšiu postavu Ellen v Delibesovej opere Lakmé (1933), vynikla ako pôvabná Margiana v komickej opere Petra Corneliusa Barbier z Bagdadu (1933). Pekný spevácky výkon podala v postave Panny Márie v opere Ignaza Liliena Beatrys (1932).

Spevácky i herecky obdivuhodne zvládla exponovanú titulnú postavu v Massenetovej opere Thais (1933), kurtizánu, ktorá prestúpila na kresťanskú vieru, v slovenskej premiére pod taktovkou Josefa Vincourka. V Offenbachovej operete Orfeus v podsvetí (1932) naštudovala bohyňu lásky Venušu a postavu Marienky v nie veľmi úspešnej pôvodnej opere Jozefa Rosinského Mataj (1933). Jednou z jej najlepších postáv, po stránke speváckej i hereckej, bola Tatiana z Čajkovského Eugena Onegina (1934) v hudobnom naštudovaní Josefa Vincourka, takisto uvedeného v slovenskom preklade Arnolda Flögla.

Žofia Napravilová ako Tatiana v Čajkovského opere Eugen Onegin v ND Praha, zdroj: Pestrý týden, 20. 2. 1937, r. 12, č. 8, s. 4

Žofia Napravilová uplatnila svoju hudobnú inteligenciu a muzikalitu aj na koncertnom pódiu. Spievala sólo v oratóriu Josepha Haydna Stvorenie (1932) spolu s Helenou Bartošovou, Bohušom Holubářom, Janom Kolářom a Aloisom Urbanom. Koncert v rámci 200-ročného výročia narodenia skladateľa so Slovenskou filharmóniou a spevokolom Zora naštudoval a dirigoval zbormajster František Procházka. Bola prvou interpretkou orchestrálnej verzie cyklu Eugena Suchoňa na slová Ivana Kraska Nox et solitudo (1933), uvedenej v SND na koncerte Bratislavského symfonického orchestra pod vedením Karla Nedbala. V druhej časti koncertu spievala sólo v 4. symfónii Gustava Mahlera.

Spolu s Dr. Jankom Blahom a Karlom Zavřelom spievala sólo v Kantáte o posledných veciach človeka (1933) Ladislava Vycpálka opäť pod taktovkou Karla Nedbala. Na spomienkovom večere pri príležitosti nedožitých 60. narodenín Oskara Nedbala spievala s klavírnym sprievodom Ladislava Holoubka jeho Štyri piesne pre soprán (1934). S nemeckým dirigentom pôsobiacim v Bratislave Kurtom Freitagom spievala sólo v Jánovych pašiách J. S. Bacha v Dóme sv. Martina (1934).

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 1937, Žofie Napravilová (Donna Anna), foto: Josef Heinrich(Archív ND Praha)

V rozhlase interpretovala piesne z cyklov Mikuláša Schneidera-Trnavského Slzy a úsmevyZo srdca (1932) s klavírnym sprievodom Rudolfa Macudzinského, piesňovú tvorbu Antonína Dvořáka (Písne milostné), Richarda Straussa, Jaromíra Vomáčku, Ladislava Vycpálka, M. P. Musorgského (Detská izba) a i. Z tvorby Otakara Ostrčila predniesla baladu Osiřelo dítě a pieseň z opery Kunálovy oči.

Žofia Napravilová svojím krásnym hlasom a výkonom zapôsobila na viedenskú kritiku ako Krasava v Smetanovej Libuši na zájazde bratislavskej opery vo Viedni (1935). V sezóne 1934 – 1935 pôsobila pohostinsky v Brne, spievala Krasavu pri príležitosti 70. narodenín prezidenta T. G. Masaryka (1934), a Mařenku z Predanej nevesty (1935).

Po úspešných pohostinských vystúpeniach v postavách Grófky vo Figarovej svadbe (1934) a Cudzej kňažnej v Dvořákovej Rusalke (1935) bola v roku 1935 angažovaná do súboru Národného divadla v Prahe. Popri menších úlohách ako Tebaldo (Verdi: Don Carlos, 1935), komorná Berta (Dvořák: Šelma sedlák, 1935); Frasquita (Bizet: Carmen, 1936), Panoš (Fibich: Messinská nevěsta, 1938) vytvorila podľa kritiky peknú, hudobne precízne naštudovanú postavu Dvořákovej Rusalky (1936), herecky presvedčivú, v dramatických momentoch však menej priebojnú. Do titulnej úlohy ju obsadil Václav Talich, ktorý po príchode do ND neváhal obsadzovať do hlavných úloh mladých spevákov.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Stavovské divadlo Praha, 1937, Žofia Napravilová (Donna Anna), zdroj: Pestrý týden, 4. 12. 1937, r. 12, č. 49, s. 4

Napravilová si rozšírila repertoár o ďalšie lyrické a mladodramatické postavy. Bola Agátou vo Weberovom Čarostřelecovi (1936), pôvabnou a dievčensky rozpačitou Tatianou v obnovenej inscenácii Čajkovského Eugena Oněgina (1937) pod taktovkou Milana Zunu, uvedeného k stému výročiu smrti A. S. Puškina. Pekný zjav i hlas uplatnila v náročnom parte Dony Anny v Mozartovom Donovi Giovannim (1937), naštudovanom pri príležitosti 150. výročia slávnej pražskej premiéry opery v Stavovskom divadle pod taktovkou svojho tvorcu. V hudobnom naštudovaní Václava Talicha spieval titulnú postavu Vilém Zítek.

S dirigentom Talichom naštudovala v Prahe aj Paminu v Mozartovej opere Kouzelná flétna (1939). V Gounodovej opere Faust a Markéta (1938) spievala Siebela i Markétu. Stvárnila Svatavu (Fibich: Šárka, 1938), precítene spievala Krasavu v Smetanovej Libuši (1938). Presvedčivým až vášnivým speváckym výrazom zaujala v postave Skladateľa v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe (1940) pod taktovkou Zdeňka Chalabalu. Dobre sa uplatnila v úlohe princeznej v opere Rudolfa Karela Smrt kmotřička (1941) pod taktovkou Milana Zunu.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, ND Praha, 1940, Žofie Napravilová (Skladateľ), foto: Josef Heinrich

Hlasová kríza prinútila Žofiu Napravilovú ukončiť spevácku činnosť. Po odchode z divadla si otvorila v Prahe súkromnú školu a venovala výučbe spevu podľa talianskej speváckej techniky, ktorú si osvojila počas štúdia u Nectar de Flondor, svojho času umeleckej družky tenoristu Richarda Kublu.

Ušľachtilý hlas a muzikalita Žofie Napravilovej našli uplatnenie na koncertných vystúpeniach. Na otvorení výstavy Slovensko a Podkarpatská Rus (1937), za osobnej účasti predsedu československej vlády Dr. Milana Hodžu, v pavilóne u Myslbeka v Prahe spievala áriu zo Smetanovej Libuše a slovenské národné piesne. Interpretačnú inteligenciu a príjemný hlas uplatnila vo Foersterovom cyklu Čisté jitro (1937) s pražským Orchestrálním sdružením. Krehkým sopránom interpretovala piesne z tvorby Vladimíra Polívku (1938) s klavírnym sprievodom autora.

Spievala sólo v Kantáte o posledních věcech člověka Ladislava Vycpálka na pamiatku prezidenta T. G. Masaryka (1938) s dirigentom Václavom Talichom, sólistami Jaroslavom Gleichom a Zdeňkom Otavom. Pod Talichovou taktovkou spievala s Martou Krásovou, Jindřichom Blažíčkom a Janom Konstantinom Beethovenovu 9. Symfóniu (1939). Presvedčivý vnútorný výraz a pôvabný vznosný hlas rozvinula v piesňových skladbách Otakara Ostrčila, v známej balade Osiřelo dítě a v intímne ladenom Soumraku (1939).

R. Karel: Smrt kmotřička, ND Praha, 1941, Žofie Napravilová (Princezná), foto: Archív ND Praha

Vo firme Ultraphon nahrala Žofia Napravilová úryvky z Dvořákovej Rusalky (1931) s Jindřichom Blažíčkom (Princ), Karlom Kalašom (Vodník) a dirigentom Rudolfom Vašatom. Objavila sa aj na filmovom plátne, v postave pouličnej speváčky v sentimentálnej filmovej dráme Její hřích (1939) v réžii Oldřicha Kmínka.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Venovanie Žofie Napravilovej Eugenovi Suchoňovi, zdroj: rodinný archív Eugena Suchoňa
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku