Zoltán Vongrey: Mám ideálne podmienky na to, aby som spieval veristických zloduchov

Sólista Štátnej opery Banská Bystrica Zoltán Vongrey je už dvadsať rokov verný svojmu domovskému divadlu. Na radosť košických divákov si však raz za čas ´odskočí´ do Štátneho divadla zaspievať do jednoaktoviek Sedliacka česť a Komedianti. Pred jednou z repríz v Košiciach vznikol aj tento rozhovor.

V jednom rozhovore pred rokmi ste sa vyjadrili, že by ste banskobystrickú operu nevymenili za iné divadlo. Platí to ešte stále?

Nuž, teraz by odpoveď asi nebola taká jednoznačná. Neviem však na ňu presne odpovedať – všetko by záležalo od ponuky, ktorú by som dostal. Je pravda, že už mám dosť rokov na to, aby som sa púšťal do zmien, ale keby prišla naozaj dobrá ponuka, tak by som ju zvažoval. Nebudem klamať, všetko je to otázka finančného ohodnotenia, lebo sa dá povedať, že operní speváci na Slovensku živoria. Nemusím sa hanbiť ani za jedno predstavenie, ktoré som tu urobil. Práve naopak, ohlasy som mal väčšinou pozitívne, dokonca aj od odbornej kritiky…

Chceli by ste skúsiť zahraničné operné domy?

Určite áno, ak by prišla dobrá ponuka. Ale nemyslím si, že by som dokázal niekde v zahraničí nastúpiť nastálo. Ale hosťovanie by bolo fajn…

Aj trebárs na úkor ústupu zo svojich sólistických pozícií?

To nie! Človek sa jednoducho dostane do štádia, kedy spieva náročné role a nebolo by múdre robiť kroky späť. Napríklad nikdy som nerobil operetu. Bez hanby priznávam, že to robiť neviem a preto to robiť ani nechcem. Viem, že mi sedí verizmus, že sa mi dobre spievajú dramatické veci. Potrebujem spievať v Nabuccovi, Toske, Trubadúrovi, Macbethovi…

Pýtala som sa na to aj preto, že vo Viedni ste svojho času spievali v zbore a maličké postavy…

Boli to zaujímavé roky, veľa som sa tam naučil. Hlavne od sólistov z Ruska. Doslova s otvorenými ústami som ich počúval. Učil som sa od nich, ako sa dajú spievať veľké postavy. Otvorili sa mi oči, no nie som odchovanec ruskej speváckej školy. Mojim veľkým vzorom vždy bol taliansky barytón Piero Cappuccilli.

Kde ste sa naučili najviac?

Ťažko povedať. V roku 1992 som začal hosťovať ešte ako štipendista VŠMU v Slovenskom národnom divadle. Stále som dostával väčšie a väčšie postavy, mohol som spevácky rásť. Ale keď prišla ponuka na Verdiho Macbetha, mal som obavy. Nechcel som do toho ísť, zdalo sa mi, že je to pre mňa ešte priveľké sústo. Dohodol som sa, že to skúsim, ale ak počas skúšok zistím, že na to nemám, tak pokorne sklopím uši a priznám, že som na to ešte nedorástol. Nakoniec som predstavenia spieval a tá práca mi dala veľa, hoci som si užil aj kopu nepríjemností od neprajníkov… Keď hovoríme o tom, kde som sa najviac naučil, nemôžem nespomenúť pani profesorku Vlastu Hudecovú na VŠMU. Ona dokáže takpovediac vystavať speváka. Jej vďačím za veľa, bez nej by som nespieval tak, ako spievam. Naučila ma toho veľa – spravila zo mňa speváka. Je však pravda, že až po skončení vysokej školy to celé začína a spevák musí na sebe pracovať. V opere v Banskej Bystrici mi na začiatku veľa pomohla korepetítorka Darinka Turňová. Pracovala so mnou hlavne na detailoch a to je veľmi dôležité.

Už ste spomenuli, že najviac vám sedí verizmus, no poslednú premiéru, ktorú máte za sebou, bola belcantová Maria Stuarta od Donizettiho. Bola to pre vás výzva, radosť, obava?

V prvom rade musím povedať, že to bola práca s úžasným režisérom Gianfrancom de Bosiom, ktorý počas celého skúšobného procesu ani raz nedvihol na ľudí hlas. A to sa potom dobre robí, keď nie sú stresy – ja totiž potrebujem na prácu absolútnu koncentráciu. Nemám napríklad rád, keď počas skúšok sa trebárs zboráci bavia o tom, kam pôjdu večer na pivo… V tomto som veľmi prísny a vyžadujem sústredenie. Ale hádam sa na mňa preto nikto nehnevá, už ma v divadle za tie roky poznajú (smiech). Každopádne musím povedať, že práca na tejto opere bola veľmi povzbudzujúca, najmä vďaka režisérovi, ktorý jednoducho vie, čo je to opera! No a čo sa týka hudby – bola to pre mňa doslova oddychovka a každý deň som sa tešil do práce…

Učaroval vám Donizetti, alebo ostanete verný verizmu?

Belcanto je kvalitná hudba, ale ja mám rád verizmus.

Kedy ste si uvedomili, že sa chcete v hudbe uberať práve týmto smerom?

Možno už vtedy, keď som ako študent košického konzervatória videl v divadle Sedliacku česť a Komediantov. Povedal som si – toto je muzika pre mňa! Teraz mám napríklad to šťastie, že študujem part Rigoletta. Mám obrovskú chuť pracovať na tejto postave. Premiérovať by som ju mal v októbri v Banskej Bystrici. Dúfam, že to vyjde!

Je toto postava, po ktorej ste vždy túžili, alebo vám tak silne učarovala, až keď ste sa do nej zahryzli?

Vždy som mal pred touto operou rešpekt. Rigoletto v nej má veľmi veľa ťažkého spievania. Ale povedal som si, že rovnako je to v Trubadúrovi i Macbethovi a obe tieto opery som už spieval mnohokrát. Koncertne som si začal pridávať z Rigoletta árie, neskôr duet a kvartet. Pri árii ,Cortigiani, vil razza dannata´ mám pocit, že toto je to pravé pre mňa. Nerád by som to zakríkol, ale spieva sa mi s úžasnou ľahkosťou a mám pocit, že som v sebe spevácky našiel niečo, čo som doteraz nemal…

Rigoletto je postava, do ktorej zrejme musí barytón emocionálne a aj osobnostne dozrieť. Cítite to tiež tak?

Asi je to skutočne podporené tým, že mám svoj vek, skúsenosti a doma dospelú dcéru… Viem sa vžiť a vcítiť do každej emócie, ktorou si Rigoletto v predstavení prechádza a je ich skutočne veľa…

Nie je to typicky len záporná postava, ako väčšina veristických barytónových…

Nedávno som v jednom rozhovore dostal otázku – prečo vraj stále spievam zloduchov. Bohužiaľ, väčšina barytónových postáv je tak napísaných. Hádam len v Simonovi Boccanegra som dobrák (smiech).

Činoherní herci zvyknú tvrdiť, že záporné postavy sa im hrajú dobre. Ako je to s operným herectvom?

Celé je to o hlase a temperamente. Hocikto nemôže spievať Lunu, Scarpiu či Tonia. Daný temperament buď v človeku je, alebo nie je a ak tam je a je podporený správnou farbou hlasu, tak je to ideálne. Veristický barytón proste musí mať… Teraz by sa žiadalo použiť jeden konkrétny výraz. Ale aj keď ho nepoužijem, čitatelia budú istotne vedieť, čo som mal na jazyku (smiech). Nuž a hovorí sa, že pre barytóna je najlepší vek okolo päťdesiatky, lebo aj barytónové postavy opier sú písané v zrelšom veku. Takže sa dá povedať, že teraz mám ideálne podmienky na to, aby som spieval všetkých veristických zloduchov. Teda – ak mi to zdravie dovolí. Mám za sebou nepríjemné obdobie, kedy ma zradilo telo a šlo mi doslova o všetko…

Čo sa stalo?

Prasklo mi slepé črevo, pridali sa komplikácie a hrozilo, že by som sa už nikdy nemohol postaviť na javisko.

Čo to s vami urobilo? Osobnostne a spevácky?

Keď je človek rozrezaný a zašitý, tak je rád, že žije. Šlo mi o život, no v tom momente som na to nemyslel. Nemôžete si to jednoducho pripustiť. Tak ako som si nepripustil možnosť, že už nebudem spievať. Ale po čase to človeku dôjde a uvedomí si, aké je všetko relatívne. Príde jedna búrka a žito z poľa je preč… Preto si na seba dávam veľký pozor. Žiadny alkohol, cigarety. Napríklad na poľovačkách, ktoré sú mojim relaxom, sa nedám zlákať na spev. Často mi kamaráti hovoria – veď daj dajakú ľudovku. Nedám. Jednoducho viem, že by to mohlo hlasu uškodiť. Som na seba veľmi prísny!

Bez sebadisciplíny by sa asi ťažko robila kariéra sólistu. Je vám táto povahová črta vlastná, alebo ste sa k nej museli prepracovať?

Musel som sa k nej doslova dokopať. Ale vždy som vedel, čo chcem robiť a šiel som do toho naplno. Hoci mi bolo hádzaných veľa polienok pod nohy. Ale zaťal som sa, lebo chcem spievať! Hoci na Slovensku je v opernom svete komplikovaná situácia…

Nechceli ste to skúsiť v zahraničí už na začiatku vašej kariéry?

Vždy som pociťoval silnú jazykovú bariéru a priznám sa – bál som sa a mal som pocit, že som príliš maličký na to, aby som to mohol skúsiť aj inde. Až po rokoch som dostal niekoľko impulzov, ktoré ma utvrdili v tom, že si nemusím na javisku vôbec pripadať maličký. Keď bol napríklad v Bratislave v Otellovi spievať Jose Cura, tak hoci ja som s ním počas predstavenia Jaga nespieval, skúšku mal so mnou. Trval na tom, aby som s ním predstavenie spieval ja! Druhá taká vec sa stala, keď Leo Nucci spieval v SND Dvoch Foscariovcov a pred tým, ako prišiel na Slovensko, dostal k dispozícii nahrávku s bratislavskou inscenáciou, kde som Francesca Foscariho spieval ja. Šiel som za ním pred predstavením do šatne – spoznal ma, vyskočil zo stoličky iba v trenírkach a objal ma. V Košiciach som skúšal postavu Marcella v Bohéme spoločne s Georgom Tichym. A ten trval na tom, aby som premiéru spieval ja. Spomeniem znovu režiséra Gianfranca de Bosia, ktorý chválil moju taliansku výslovnosť a pýtal sa ma prečo nespievam v zahraničí. Možno na to nemám odvahu, možno sa neviem predať, možno si neverím. Veľa závisí na kontaktoch, na šťastí, na okolnostiach. No a druhá vec je, že sa nedokážem nikam natískať, radšej budem v úzadí. Veľmi dobre viem, že je mi to na škodu. Ale ja to inak nedokážem! Dvakrát som dostal ponuku nastúpiť do SND a dvakrát som odmietol. Ak by som tam nastúpil, musel by som spievať všetko, čo by mi bolo prikázané a toho sa vystríham. Speváci často berú všetky ponuky, lebo sa boja o prácu a neraz si neuvedomujú, akú vysokú cenu platia! Lenže pre mňa je rozhodujúce ustrážiť si vhodný repertoár. Radšej budem na suchom chlebe, ako ustúpiť zo svojich zásad!

Zoltán Vongrey

Po absolvovaní Konzervatória  v Košiciach v roku 1985 pokračoval v štúdiu spevu na VŠMU v Bratislave, v triede Prof. Vlasty Hudecovej.  Už ako študent spolupracoval s Komornou operou Bratislava. Po ukončení vysokoškolských štúdií v roku 1992 pôsobil ako štipendista Hudobného fondu v Slovenskom národnom divadle. O rok neskôr získal angažmán v Komornej opere vo Viedni. Od roku 1995 pôsobí ako sólista Štátnej opery v Banskej Bystrici.  Hosťuje v Štátnom divadle Košice, v Slovenskom národnom divadle. Hosťoval taktiež na scéne Štátnej opery Praha, v divadlách v Ostrave, Opave a Olomouci. Koncertne niekoľkokrát účinkoval v Japonsku, Nemecku, na Ukrajine a v Rakúsku. Počas svojej kariéry sa sústreďuje najmä na verdiovskú a veristickú opernú literatúru.

Pripravila: Dáša Juhanová