Zomrel svetoznámy režisér Graham Vick, zvyknutý na bravó aj bučanie

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Patril k najvýznamnejším režisérom posledných desaťročí. Jeho výklady opier najrozmanitejších skladateľov často provokovali a vyvolávali protichodné reakcie. Boli však intelektuálne hĺbavé a zdôvodnené. Takým bol anglický operný režisér Graham Vick. V Londýne vo veku 67 rokov podľahol 17. júla 2021 ťažkej forme covidu-19.

Ako prvú som túto šokujúcu správu zaznamenal na facebooku Rossini Opera Festivalu v Pesare, kde medzi rokmi 1994 a 2019 inscenoval päť titulov. Ročník, ktorý sa uskutoční v auguste, sa organizátori promptne rozhodli dedikovať jeho pamiatke. Počas svojej kariéry režíroval vo väčšine najvýznamnejších operných domov a festivalov sveta. Až do svojej smrti bol riaditeľom Birmingham Opera Company, ktorú sám založil v roku 1987.

Graham Vick sa narodil 30. decembra 1953 v anglickom Birkenheade, meste na polostrove v západnej časti Spojeného kráľovstva. Študoval na Royal Northern College od Music v Manchestri. Vo svojich 24 rokoch režíroval operu Gustava Holsta Savitri v Scottish Opera. V druhej polovici deväťdesiatych rokov zastával vedúcu pozíciu na Glyndebournskom festivale, kde zároveň režíroval veľa titulov rozmanitej proveniencie.

Graham Vick počas skúšky Verdiho opery Falstaff v Bukurešti, 2015, zdroj foto: internet

Umelecké aktivity Grahama Vicka, jeho nonkonformný, často provokatívny prístup ku klasickým i moderným predlohám, bol vítaný a oceňovaný po celom svete. V londýnskej Covent Garden debutoval v roku 1989 operou Luciana Beria Un re in ascolto, nasledoval Mozartov Mitridate, re di Ponto, Majstri speváci norimberskí od Richarda Wagnera, Brittenov Sen noci svätojánskej či Verdiho Falstaff.

Metropolitan Opera v New Yorku spoznala režisérske umenie Grahama Vicka v roku 1994 v Šostakovičovej Lady Macbeth z Mcenska, o päť rokov neskôr v Schönbergovom Mojžišovi a Aronovi a po ňom vo Verdiho Trubadúrovi. Vo Viedenskej štátnej opere si Verdiho Ernani v jeho inscenačnej verzii užil v období 1998 – 2002 tri desiatky repríz. V parížskej Národnej opere sa predstavil dielom Ernesta Chaussona Le Roi Arthus i Wagnerovým Parsifalom. Do petrohradského Mariinského divadla pozvali Vicka režírovať Musorgského Borisa Godunova, Prokofievovu Vojnu a mier či Janáčkovu Vec Makropulos.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Teatro dell’Opera di Roma, 2018, réžia: Graham Vick, foto: Yasuko Kageyama

Vítaným a častým hosťom bol v mnohých talianskych divadlách. Napríklad v Palerme sa podpísal pod Wagnerovu tetralógiu Prsteň Nibelungov, v Bologni Pucciniho Bohému, v Janove Luciu di Lammermoor, v Ríme Weillov/Brechtov Vzostup a pád mesta Mahagonny, Mozartovu Figarovu svadbu či Dona Giovanniho. V milánskom Teatro alla Scala zaznela v jeho koncepcii neznáma opera Luciana Beria Outis, Verdiho Macbeth (s Mariou Guleghinou a Renatom Brusonom) a Otello (Plácido Domingo, Barbara Frittoli, Leo Nucci), pričom obe boli otváracími premiérami sezón 1997/98 a 2001/02 pod taktovkou Riccarda Mutiho. V kooperácii s Glyndebournským festivalom do La Scaly priniesol Čajkovského Eugena Onegina a Vickovou poslednou milánskou réžiou bolo Mŕtve mesto od Ericha Wolfganga Korngolda v roku 2019.

E. W. Korngold: Die tote Stadt, Teatro alla Scala, 2019, réžia: Graham Vick, foto: Marco Brescia & Rudy Amisano
G. Verdi: La traviata, Birmingham Opera Company, réžia: Graham Vick, zdroj foto: birminghamopera.org.uk

Rossiniho Opera Festivalom v Pesare viazalo Grahama Vicka silné puto. Tu sa viem oprieť o autopsiu, keďže všetky inscenácie som videl. Jeho prvou prácou bola ešte klasicky poňatá buffa L´inganno felice (1994, repríza 2015), nasledovali obe verzie, francúzska i talianska, Mojžiša. Moïse et Pharaon (1997) upútal amfiteatrálnym využitím priestoru športovej haly Palafestival (dnes sa v nej už nehrá), keď hraciu plochu umiestnil centrálne a obklopil ju reálnou vodou. Symbolika bola zrozumiteľná a mohutná šikmina, v závere znázorňujúca rozostúpené Červené more ostala ako fascinujúca spomienka.

Vickov taliansky Mosé in Egitto (2011) už značne rozvíril divácku odozvu. Poňal ho ako hľadanie paralel medzi biblickým príbehom a vtedajším búrlivým dianím na Blízkom východe. Ostré etnické a náboženské konflikty, samovražedné atentáty, krviprelievanie, premietol do javiskového diania. A vyvolal rad naliehavých, nie celkom zodpovedaných otázok. Mojžiša stotožnil s Usámom bin Ládinom, prepadové komando sa pohybovalo v diváckych radoch, rovnako deti opásané blikajúcimi bombami, atrapy samopalov mierili na publikum… Záverečná klaňačka bola zmesou bučania a výkrikov bravó.

G. Rossini: Mojžiš v Egypte, Rossini Opera Festival, 2011, Riccardo Zanellato (Mosè), Yijie Shi (Aronne), réžia: Graham Vick, foto: Studio Amati Bacciardi

Rossiniho Viliam Tell, päťhodinový večer v réžii Grahama Vicka, tiež nebol žiadnou „klasikou“. Režisér vytrhol predlohu z historického zakotvenia a posunul ho do pre nás bývalého politického režimu. Na javisko umiestnil filmový štáb, nakrúcajúci príbeh o Tellovi. Ten niesol viacero rozmerov a najmä prekvapujúcich režijno-výtvarných riešení. Grandiózna záverečná scéna, apoteóza slobody, vyriešená do výšav vedeným červeným schodiskom spojeným s časťou zastrešenia javiska Adriatickej arény, bola dôkazom nevyčerpateľnej invencie režiséra.

Definitívnu, aj keď nečakanú bodku za etapou na Rossiniho Opera Festivale položila inscenácia ďalšieho skladateľovho veľdiela, Semiramidy (2019). Výklad sa niesol opäť mimo historizujúceho pozadia, ale s náznakmi freudovskej psychoanalýzy a symboliky. Na širokému pódiu dominovali všadeprítomné oči zabitého kráľa Nina, ktorý sledoval dianie 15 rokov po svojej smrti. Vick zašiel aj do provokatívnych vôd rodových tém a celé veľké plátno tiež 5-hodinovej opery naplnil akciami, ktorých prečítanie s porozumením by potrebovalo nielen jednu návštevu. (pozn. red.: recenziu si prečítate TU…)

G. Rossini: Semiramide, Varduhi Abrahamyan (Arsacem), Rossini Opera Festival, 2019, réžia: Graham Vick, foto: ROF
B. Britten: Smrť v Benátkach, Deutsche Oper Berlin, 2017, réžia: Graham Vick, foto: Marcus Lieberen

Graham Vick býval hosťom aj v nemecky hovoriacom opernom prostredí. Napríklad v berlínskej Deutsche Oper režíroval Wagnerovho Tristana a Izoldu (dá sa povedať, že Wagner, Rossini a moderna ho zamestnávali veľmi často), ale aj Brittenovu fascinujúcu Smrť v Benátkach (2017). V recenzii na Opera Slovakia Vladimíra Kmečová považovala za základnú líniu koncepcie „akcentovanie vývoja mentálneho nastavenia Aschenbacha od rýdzo rozumom riadeného apolónskeho princípu k umeniu a životu k prijatiu apolónsko-dionýzovského konceptu“ (pozn. red.: recenziu si prečítate TU…). Čiže aj v tomto prípade šiel Graham Vick po stope hlbokej filozoficko-psychologickej analýzy predlohy.

Na Salzburskom festivale v roku 2005 vyvolala rozruch jeho inscenácia Mozartovej Čarovnej flauty. Žiaden rozprávkový príbeh, ale hľadanie zašifrovaných súvislostí v schikanederovskom dejovom jadre. Prvé dejstvo situoval Vick do modernej Taminovej mládeneckej izby. Tri dámy, odeté do farieb tapiet vstupujú cez steny, potetovaný Papageno zo skrine, Kráľovná noci sa zjaví v princovej posteli. Šokujúce bolo 2. dejstvo, keď Sarastrova ríša znázorňovala svet múdrych i dementných starcov v útrobách domu dôchodcov. Aj rozuzlenie riešil skepticky. Mladé páry išli svojou cestou a Sarastro pomalým krokom vystupoval nikam nevedúcim schodiskom.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Salzburger Festspiele, 2005, réžia: Graham Vick, foto: SF
Graham Vick (1953 – 2021), foto: Hugo Glendinning

Nuž veru tak. V Grahamovi Vickovi stratilo moderné hudobné divadlo významnú, kreatívnu a zároveň intelektuálne vyzývavú osobnosť. Bol profesorom univerzít v Birminghame i Oxforde a držiteľom mnohých britských i iných ocenení. Posledná cena pochádzala od International Opera Awards 2021, ktorú na virtuálnej ceremónii 10. mája tohto roku prevzal za znovuobjavenie a režírovanie zabudnutej opery Paria od Stanisława Moniuszka v poznaňskom Veľkom divadle. Graham Vick bude svojou neskrotnou invenciou a tradície búrajúcimi konceptmi na poli opery veľmi chýbať. Zažil veľa ovácií i hlasitých odmietnutí. Aj to je znakom výnimočnosti.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár