Vo veku 97 rokov zomrela v nedeľu ráno 7. mája 2023, v jednej z pražských nemocníc, kde bola dlhšie hospitalizovaná, operná speváčka a herečka Soňa Červená, emeritná sólistka Národného divadla v Prahe. O smutnej udalosti informovali české médiá. Známa umelkyňa, ktorú osud vôbec nešetril, zažila perzekúciu zo strany nacistického i komunistického režimu, po svojej emigrácii v 60. rokoch 20. storočia spievala na významných zahraničných operných javiskách.
„Cez všetky rany ma Osud narežíroval, ako najlepšie mohol, obdaroval ma – a ja som sa rozhodla so všetkými darmi podeliť.“ Soňa Červená
Soňa Červená sa narodila 9. septembra 1925 v Prahe do rodiny známeho spisovateľa, humoristu, hudobného skladateľa a prvorepublikového kabaretiéra Jiřího Červeného (zakladateľ pražského kabaretu Červená sedma) a matky, Žofie, rodenej Bergerovej. Jej prastarý otec bol preslávený královohradecký výrobca a svetový vynálezca a vystavovateľ plechových dychových hudobných nástrojov Václav František Červený. Rodičia sa rozviedli a počas vojny boli uväznení v koncentračných táboroch, vojnu prežili. Ich byt gestapo zhabalo pre nemeckú rodinu, Soni v ňom ponechali jednu izbu a bola tu aj obeťou sexuálneho zneužívania.
Po februári 1948 bola jej rodina vyhlásená za nepriateľskú pre komunistický režim. Jej manžel, majiteľ továrne na výrobu čokolády, František Slabý, utiekol ilegálne cez hranice, pretože pre vládnu garnitúru bol takzvaný triedny nepriateľ. „Nezostalo mu nič iné, ako utiecť. Chcel, aby som odišla s ním, ale ja som už bola zamilovaná do divadla. Už sme sa nikdy nevideli,“ opísala umelkyňa jednu z najhorších chvíľ svojho života. Kvôli manželovi bola neustále sledovaná ŠtB, a tak sa nakoniec nechala v jeho neprítomnosti rozviesť.
„Po februári 1948, keď sa cez našu rodinu prevalili všetky možné katastrofy, ktoré vyvrcholili tým, že moja matka zomrela za záhadných okolností v novembri vo väzení na Pankráci v Prahe, sa to dievča z dobrého domu ako ja, s tou výbornou výchovou, muselo začať niečím živiť. Vtedy som sa dozvedela, že Voskovec a Werich hľadajú mladú herečku a speváčku pre svoj nový muzikál“, zaspomínala si Soňa Červená na svoj vstup na divadelné javisko, ktorému zostala verná takmer až do posledných chvíľ života.
video
V pražskom Osvobozeném divadle bola po Druhej svetovej vojne prvou Káčou v muzikále Divotvorný hrniec Voskovca a Wericha. „Jiří Voskovec bol režisér, a to výborný, on bol hlavou všetkého, zatiaľ čo Jan Werich bol to srdce, klaun v tom najvyššom slova zmysle,“ zaspomínala si pred časom.
Predstavenie malo mimoriadny úspech a hrali ho 324 krát. Postava ju preslávila (predovšetkým pieseň U nás doma), a tak dostávala pozvania do rozhlasu do obľúbených kabaretných relácií s Vladimírom Dvořákom, spievala koncerty, absolvovala umelecké zájazdy s Karlom Vlachom, prišlo účinkovanie v televízii, filme… V klasickom speve sa vzdelávala u profesora Roberta Rosnera, v herectve u Lydie Wegenerovej.
Stále ju sledovala štátna moc a dokonca dostala aj zákaz vystupovať. „Každý deň stáli tajní pod mojimi oknami a sledovali, kedy vychádzam. Niekedy ma priamo odviezli na služobňu na výsluch. Inokedy zase len predvolali, nechali ma tam hodiny a hodiny čakať a zase pustili. Pripadala som si ako ovečka, ktorú vedú na porážku.“ opisovala kruté okamihy svojej mladosti. Napriek týmto životným nepríjemnostiam nestrácala vzťah k divadlu, práve naopak, chcela na sebe ďalej pracovať. Mala mimoriadne úspechy v zábavnom divadle v Prahe, no ťahalo ju to k opere.
V roku 1951 odišla na sedem rokov do angažmán v brnenskej opere k šéfovi Zdeňkovi Chalabalovi, ktorý krátko na to odišiel (od roku 1952 bol šéfdirigentom Opery SND v Bratislave) a nové vedenie brnenskej opery ju bojkotovalo. Nemala to ľahké, v Brne napokon koncertovala a účinkovala v rozhlase. Tam sa prvýkrát zoznámila s hudobnou literatúrou symfonickej a oratórnej tvorby.
Následne ju pozývali hosťovať do pražskej opery, kde sa predstavila ako Cherubín v Mozartovej Figarovej svadbe či Carmen. Angažmán v Prahe jej opäť niekto prekazil a pre Soňu Červenú to bolo veľkým sklamaním. Odvtedy začala premýšľať o odchode z Československej republiky.
„Keby som sa bola dostala do Národného divadla, tak by som ani vo sne nepomyslela odísť. Začala som mať strach, že jedného dňa ma nenechajú spievať vôbec. Takže keď prišla ponuka z Berlínskej štátnej opery na trojročnú zmluvu, rada som ju prijala“, hovorila speváčka o svojom zásadnom životnom rozhodnutí.
Z Brna potom v roku 1958 prešla do východonemeckej Berlínskej štátnej opery, kde bola v angažmán až do emigrácie do západného Nemecka. Odchod z Čiech do Berlína sa nezaobišiel bez komplikácií. „Mocipáni mi osladili odchod ešte tým, že mi robili problémy s vydaním pasu, až sa to jedného dňa podarilo.“ V tom čase sa ju na spoluprácu snažila získať východonemecká tajná služba Stasi i československá Štátna bezpečnosť (ŠtB). Tieto pokusy boli bezvýsledné.
Berlínska štátna opera ju prijala s otvorenou náručou, dala jej príležitosť, krásne roly a za jej prínos v Nemecku sa stala nositeľkou čestného titulu Kammersängerin nielen berlínskej opery, ale aj Kammersängerin opery vo Frankfurte nad Mohanom, divadla, ktoré sa neskôr stalo jej domovskou scénou.
Do Prahy dvakrát zavítala v sezóne 1958/1959 už ako sólistka východonemeckej berlínskej Štátnej opery, kde sa predstavila ako Dalinda v Händelovej opere Ariodante a ako jedna zo slúžok v Straussovej opere Elektra. Obe pohostinské vystúpenia berlínskej opery sa uskutočnili v rámci festivalu Pražská jar.
Do vtedajšieho západného Nemecka Červená emigrovala v roku 1962 po vybudovaní berlínskeho múru posledným otvoreným prechodom z východného Berlína. Tu spievala v Deutsche Oper Berlin. Zostať v západnom Nemecku, kde požiadala o azyl, bolo pre ňu ďalším ťažkým rozhodnutím. Mala stále angažmá v západnom Berlíne, vo Frankfurte nad Mohanom a v San Franciscu.
V emigrácii prežila približne 30 rokov a do rodnej vlasti sa vrátila až v roku 1991, po zmene politického režimu v novembri 1989. Po jej návrate ju takmer nikto nepoznal. Kým vo svete bola uznávaná, doma bola zatracovaná. „Moje meno bolo vymazané z filmových titulkov i nahrávok pre rozhlas,“ povedala v rozhovore pre český portál Novinky.cz.
Jej príbeh je zaznamenaný aj v knihe Kvapky na kameni, kde sa o svoje životné osudy podelilo 50 českých a slovenských rebeliek. Krivda z mladosti sa ale jej emigráciou neskončila. Meno Sone Červenej sa dostalo do zoznamov spolupracovníkov ŠtB, o čom vôbec nevedela. Neskôr, už v demokratickej spoločnosti, ju aj obvinili. Soni Červenej sa po rokoch dostalo verejného zadosťučinenia – je jednou z osobností, ktorým justícia v roku 2010 vyhovela vo veci vymazania zo zoznamu spolupracovníkov ŠtB.
Vráťme sa späť do sveta umenia. Z Frankfurtu nad Mohanom viedli jej kroky na väčšinu významných európskych a zámorských operných scén a festivalov. Účinkovala v milánskej La Scale, v parížskej opere, v Barcelone, Londýne, Amsterdame, Bruseli, Lisabone, v množstve nemeckých miest, v Los Angeles, Chicagu, na festivaloch v Salzburgu, Glyndebourne, Wexforde, Orange či Edinburghu. Jedenásť sezón účinkovala v opere v San Franciscu, sedemkrát vystúpila na wagnerovskom festivale v Bayreuthe.
V množstve titulov účinkovala s významnými spevákmi ako napríklad Birgit Nilsson, Renata Tebaldi, Elisabeth Söderström, Teresa Berganza, Dietrich Fischer-Dieskau, Franco Corelli, José Carreras, Theo Adam, Simon Estes a ďalší pod taktovkami takých veľkých mien ako Herbert von Karajan, Charles Mackerras, Kurt Masur, Rafael Kubelík, Václav Neumann, Pierr Bleus, Placido Domingo a iní. Ako hovorievala, večerala s Mariou Callas a Luciano Pavarotti jej varil špagety. Učila sólistov Janáčkových opier po česky a jeho diela preložila aj do nemčiny a francúzštiny.
Medzinárodné uznanie speváčke priniesla titulná rola Bizetovej opery Carmen, ktorú nahrala aj na gramofónové platne. V tejto úlohe sa predstavila viac ako 150-krát. Spievala ju po boku množstva slávnych tenoristov, spomeňme napríklad účinkovanie v Berlíne s Jamesom Kingom a v San Franciscu bol Donom Josém Mario Del Monaco.
Soňa Červená sa preslávila tmavým hebkým mezzosopránom až altom, ktorým dokázala podľa kritikov odtieniť nuansy rozpoloženia svojich postáv, ich túžby a strasti, ktoré vedela precítiť aj premyslieť. Výraz opierala o muzikalitu a suverénnu hlasovú techniku. „Carmen, aká má byť, naplnená až po okraj temperamentom, pudová a zvodná, a predsa milujúca žena, ktorá pre svoju pravú lásku dokáže s hrdosťou zomrieť,“ písala dobová nemecká kritika.
Zahrala si aj vo filme, napríklad v komédii Posledný mohykán s Jaroslavom Marvanom či Pupendo, vystupovala v karlínskom divadle s Oldřichom Novým aj Vlastom Burianom, nahrávala gramoplatne.
Po ukončení medzinárodnej opernej kariéry, ktorá predstavovala 2025 vystúpení v 112 operných rolách, pôsobila ako herečka v divadle Thalia v Hamburgu, kde sa začala jej spolupráca s popredným režisérom Robertom Wilsonom.
„Osud vynikajúcej svetovej speváčky a herečky je pre nás obrazom osudu českej kultúry, ktorej talenty sa často uplatňovali v zahraničí, pretože doma nemali dostatok slobody. Posledné tri desaťročia kariéry Sone Červenej sa odohrávali už v slobodnom Česku i slobodnom Národnom divadle. Do Národného divadla v Prahe priviedla renomovaného amerického režiséra Roberta Wilsona. Uspela i v opernej inscenácii o umučenom kňazovi Toufarovi. Soňa je pre nás mementom, ako je dôležité mať nielen talent, ale i otvorenú spoločnosť, v ktorej bola šťastná,“ uviedol Jan Burian, generálny riaditeľ Národného divadla Praha.
Po návrate do Českej republiky po prvýkrát vystúpila na javisku pražského Národného divadla v symbolickej pantomimickej role Osudu vo Wilsonovej inscenácii Janáčkovej opery Osud v roku 2002. Následne tu odohrala viac ako 250 predstavení v činohre aj v opere. Hrala aj v královohradeckom Klicperovom divadle hlavnú rolu v Dürrenmattovej hre Návrat starej dámy, pre Divadlo Kolowrat v roku 2008 naštudovala postavu Milady Horákovej v hudobno-dramatickej freske Zítra se bude… V roku 2010 účinkovala v inscenácii Čapkovej hry Vec Makropulos, ktorú pripravil americký režisér a výtvarník Robert Wilson.
Soňa Červená v deň svojich 95. narodenín v roku 2020 založila nadáciu na podporu mladých umelcov. Cieľom Nadačného fondu Sone Červenej je vyhľadávať a podporovať mladých spevákov i hudobníkov a výnimočné počiny v oblasti hudobnej klasiky, ktorým fond poskytuje finančnú a profesijnú pomoc. Ambíciou je umožniť talentovaným interpretom rozvinúť ich kariéru a podporiť výnimočné výkony. Stará sa o nich Umelecká rada, zložená z popredných osobností českej klasickej hudby. Princípom činnosti fondu je individuálny prístup k podpore mimoriadnych talentov a počinov bez rozdielu odborov tak, aby sa ich kariére čo najlepšie pomohlo. (www.sonacervena.cz)
Je autorkou troch biografických knih – vlastných pamätí Stýskání zakázáno a Stýskání zažehnáno, a knihy Můj Václav, približujúcej osobnosť jej prastarého otca Václava Červeného. Je držiteľkou Ceny Thálie, Ceny dr. Františka Ulricha, Ceny Alfréda Radoka. Stala sa čestnou členkou Štátnej opery Praha, udelili jej medailu Artis Bohemiae Amicis (Priatelia českého umenia). Získala čestné občianstvo mesta Hradec Králové a udelili jej medailu Za zásluhy o štát v oblasti umenia od prezidenta ČR republiky a Gold Medal in the Arts od John F. Kennedy Center (Washington, DC).
Pri príležitosti životného jubilea jej v roku 2015 udelil minister kultúry ČR Daniel Herman titul Dáma českej kultúry a v roku 2021 získala cenu Ochranného zväzu autorského za propagáciu a šírenie českej hudby. V júni 2018 získala osvedčenie o pomenovaní planétky č. 26897, ktorá teraz nesie meno Červená.
V roku 2018 sa predstavila na opernom javisku Národného divadla v Brne, kde stvárnila rolu Grófky v Čajkovského Pikovej dáme. Tu si zahrala aj so slovenskými spevákmi Pavlom Remenárom, Vladimírom Chmelom a Igorom Loškárom, druhým dirigentom bol Ondrej Olos. „Soňa Červená ako tieň grófky dokonale zúročila dlhoročnú skúsenosť s wilsonovskou pohybovou štylizáciou; silná charizma jej osobnosti, práca s gestom a pózou i zopár vokálnych vstupov (bez ozvučenia!) doslova elektrizovali celé divadlo.“, uviedol v recenzii Opera Slovakia Jozef Červenka.
Soňa Červená nespievala v inscenáciách slovenských operných divadiel, ale predstavila sa u nás ako hosť. Prvýkrát v roku 2008 na festivale Divadelná Nitra v komornej opere Aleša Březinu o procese s Miladou Horákovou Zítra se bude… V roku 2014 účinkovala v slovenskej premiére inscenácie Roberta Wilsona 1914 v Slovenskom národnom divadle. Bol to koprodukčný projekt Národného divadla Praha, Slovenského národného divadla v Bratislave a Vígszínház Budapešť pri príležitosti vypuknutia 1. svetovej vojny.
Naposledy publiku zaspievala part sv. Ľudmily 29. septembra 2022 v Bazilike svätého Jána v Ríme, kde pri príležitosti českého predsedníctva v Rade Európskej únie zaznelo oratórium Nádech věčnosti od českého skladateľa Jana Zásteru, ktorý v tento večer aj dirigoval.
Soňa Červená tento svet navždy opustila 7. mája 2023 v Prahe vo veku obdivuhodných 97 rokov.
„Odišla dáma svetových operných scén a úžasná žena Soňa Červená. Ak sa dá o niekom povedať, že bol vtelením hudby, potom to bola práve ona. Nezabudnem na osobné stretnutie s ňou, za ktoré ďakujem. Jej osobitý zmysel pre humor, pohľad na svet alebo láskavé spomínanie na život oddaný hudbe“. uviedol k úmrtiu umelkyne Martin Baxa minister kultúry ČR.
Na umelkyňu si pre Opera Slovakia zaspomínal operný kritik a publicista Pavel Unger. „Na javisku zomierala veľakrát. Aj ako 337-ročná Elina Makropulos. Nie ako ústredná hrdinka Janáčkovej opery, ale vo svojich 85 rokoch ako herečka na činoherných doskách pražského Národného divadla v diele Karla Čapka. V réžii svojho obľúbeného Roberta Wilsona.
Kolobeh prírody je však neúprosný. Aj umelkyňa, ktorá sa svojou neutíchajúcou vitalitou zdala byť „nesmrteľnou“, raz svet opúšťa. To sa aktuálne týka jednej z najväčších osobností českej kultúry, mezzosopranistky a herečky Sone Červenej.
V jej súkromnom i umeleckom živote sa udialo toľko prelomových udalostí, že pre napísanie kvalifikovaného nekrológu sa necítim byť kompetentný. Navyše, zažil som ju na javisku primálo. O jej medzinárodnej opernej kariére, menej už o činohernej, ktorú naplno rozvinula po emigrácii, som vedel najmä prostredníctvom aj počas minulého režimu dostupného časopisu Opernwelt. Sledoval som recenzie, ktoré prichádzali z rôznych kútov sveta, vedel som o širokom spektre stvárňovaných postáv.
Po jej návrate do vlasti som mal dve vzácne príležitosti zacítiť jej umenie naživo. Nebol to dotyk fyzický, ale intenzita jej výpovedí asi každého zasiahla tak, že ňou doslova nasiakol. V roku 2008 na festivale Divadelná Nitra hosťovala Opera Národného divadla v Prahe s komorným titulom Zítra se bude… od Aleša Březinu a Jiřího Nekvasila. Témou diela je umelecké spracovanie politického procesu s Miladou Horákovou v roku 1950. O vtedy už 83-ročnej protagonistke som pre časopis Hudobný život 10/2008 napísal: „Famózny výkon podáva Soňa Červená, schopná nielen memorovať kvantum textu, ale v metronomickej rytmickej presnosti a s charakteristickou altovou farbou raz part vyspievať, inokedy deklamovať. Je naplno stotožnená s rolou, v jej výkone niet falošného tónu, mimiky či gesta“.
Po druhýkrát som videl Soňu Červenú vo februári 2018 v brnianskom Národnom divadle. V Čajkovského Pikovej dáme (dirigent Robert Kružík, réžia Martin Glaser) vytvorila – tesne po prekonaní zlomeniny krčka stehennej kosti – jednu z troch podôb rozdelenej postavy Grófky. Zmyslom tohto netradičného riešenia bola práve prítomnosť charizmatickej umelkyne. Posmrtná tvár „pikovej dámy“, spočívajúca nielen v sugestívnom herectve, ale aj v zaspievaných sekvenciách francúzskych mien, vyvolávala priam zimomriavky.
Dnes je už Soňa Červená po vlastnej smrti. Dožila sa vyše 97 rokov. Naplnených všetkými možnými strasťami i slasťami, aké môže ľudské bytie, navyše prežité senzitívnou dušou umelca, priniesť.“
Barytonista Pavol Remenár, sólista Opery SND, si na zosnulú kolegyňu, s ktorou účinkoval v Čajkovského opere Piková dáma na javisku brnenskej opery v roku 2018, zaspomínal pre Opera Slovakia týmito slovami:
„Soňa Červená? Neuveriteľná osoba. Moje prvé stretnutie s ňou prebehlo začiatkom roku 2018 v Brne. Keď vstúpila do miestnosti, zastala vrava a všetky pohľady sa upierali na ňu. Neprehliadnuteľná, veľká Dáma. Ešte v ten deň som si objednal jej knižky a film, dokumentujúci jej život a kariéru. Bola typom človeka, ktorého keď stretnete, pýtate sa osudu, prečo ste ho nestretli skôr. Zásadným spôsobom mi zmenila nazeranie na naše krásne povolanie.
Desať dní pred premiérou Pikovej dámy si zlomila bedrový kĺb, všetci sme si mysleli, že budú musieť zavolať alternantku. Veľký omyl! Na premiére excelovala, chodila pomocou chodítka a bola skvelá. Vo svojej 90-tke vypredávala všetky predstavenia tejto inscenácie.
Rád by som sa podelil o jeden príbeh. Posledné predstavenie Pikovej dámy 28. februára 2022 bolo veľmi dojemné. Štyri dni po začiatku strašnej vojny na Ukrajine sa náš hlavný hrdina Herman (Eduard Martynyuk) nedostavil na predstavenie, pretože z Odesy sa zastavila všetká letecká doprava. Posledné predstavenie spieval hosť. V emailovej pošte mám uložené všetky dojemné maily, ktoré mi Soňa Červená napísala, a v ktorých sa pýtala na situáciu Eda, ako sa má, či je v poriadku, či sa už ozval, ako môže pomôcť. V 96. rokoch ju zaujímal osud kolegu. Neuveriteľné!
Po šiestich týždňoch sa Edovi podarilo dostať z Ukrajiny do Brna, rodinu už tam mal. Stále sa mu snažila pomôcť. Nakoniec sme vymysleli, že pre jeho dcéru kúpime spolu klavír, aby mohla cvičiť. Keď som mu ho viezol, stretla ma Kamila Magálová a pýtala sa ma čo to mám v aute. Rozpovedal som jej tento príbeh, hneď vytiahla z peňaženky peniaze a prispela. Traja umelci spolu nezištne pomáhajú kolegovi v núdzi. Ak chcete zistiť kto bola Soňa Červená, pozrite si krásny dokument, ktorý bol o nej natočený, alebo si prečítajte jej knihy, ktoré napísala. Je tam toľko životnej múdrosti, ktorú nenájdeme ani v najslávnejších románoch. Česť jej pamiatke, ďakujem, že som poznal túto vzácnu osobu, a ďakujem Bohu, že sme stáli na jednom pódiu.“
ČT art odvysiela 9. mája 2023 dokument s názvom Červená, ktorý o umelkyni natočila v roku 2017 Oľga Sommerová.
Pripravil: Ľudovít Vongrej
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.