Zomrela mezzosopránová kráľovná karafiátov Teresa Berganza

Nemala chiaroscuro Caravaggia, hĺbky Goyu ani výstrednosť Dalího, a predsa hlasom maľovala obrazy podobné modrastým kachličkám azulejos. Divadelná šatňa života, vestiarium vitae, zostala prázdna. Španielska mezzosopránová stálica Teresa Berganza zomrela v piatok 13. mája 2022 vo veku 89 rokov.

Jej odchod však hodvábnu šatku favola in musica neodvial kamsi do minulosti. Opernú štafetu po zosnulej speváčke prevzala jej dcéra s menom patrónky hudby Cecilia Lavilla Berganza, sopránová nádej s génmi klaviristu a skladateľa Félixa Lavillu. Technicky dobre podkutý korepetítor sa archimedovsky povedané dotkol Teresiných emočných kruhov ešte počas jej štúdia na madridskom konzervatóriu. Ich manželstvo bolo korunované troma deťmi.

Džin vo váze belcanta

„Po rokoch nalievania svojho vokálneho džina do malých štýlotvorných fľaštičiek pre diela ako je Offenbachova La Périchole rozpútala Berganza svoj plný potenciál farieb a vášne v týchto ľudovou melodikou nasiaknutých jednohubkách.“ poznamenal americký kritik David Patrick Stearns na margo recitálového portrétu živelných piesní Manuela de Fallu. Meno Teresy Berganzy sa stalo rossiniovsko-mozartovskou značkou, no šperkovnicu jej takmer päťdesiatročnej rekordnej kariéry vždy objímala stuha naturálneho hispánskeho melosu.

Berganzino Umění zarzuely si na rovnomennom gramodisku v licencii Supraphonu z roku 1981 mohli zlízať sťaby hudobnú zmrzlinu aj československí poslucháči. Diva z krajiny červených karafiátov bola skutočný Diskobolos v najlepšom zmysle slova, jej fonografické testimonium dokumentuje vývoj estetiky lyrického mezzosopránu druhej polovice 20. storočia summa cum laetitia.

Múry maurských palácov polievané krvou koridy nedali hlasu španielskej opernej infantky rezonanciu trúbky, zato si osvojila agilnosť zarzuelového cvrčka z belle époque Conchity Supervie a sklíčka z diamantu rozvahy Callasovej učiteľky Elviry de Hidalgo, samozrejme, brúsené v mezzosopránovom uhle.

Teresinou pedagogičkou v časoch konzervatoriálnej školskej rehole však predsa len bola sopranistka. Hnedovlasý operný oriešok Lola Rodríguez Aragón rozvíjajúci svetlé vokálne dispozície svojej zverenkyne tak, aby dosiahla ideál pallida vox – krémový hlas schopný väčšmi plynulého než skokansky dynamického letu. Prejav Teresy Berganzy evokoval zamatovo zelený trávnik, na ktorom hlučná kosačka vibrata nemá čo hľadať. Ona sama prirovnávala vlastný spev k „listnatému stromu zasadenému na brehoch rieky života.“ Kariéra, ktorú Lady z Madridu odštartovala už v dvadsiatych dvoch rokoch veku, sa postarala o to, aby sa voda potlesku nikdy nevyliala do koryta Styx, starogréckej rieky zabudnutia.

Motýľ v býčej aréne

„Jazyk a legato“, píše Stearns, „boli Teresinými dvoma silnými stránkami, pričom jedna prikazovala použitie druhej.“ Neolatinská španielčina sa stala jej kľúčom k duchovne blízkemu idiómu z talianskej zeme v tvare čižmy alebo šatlénu z hodiniek. Plynulá kresba na hudobnom kardiograme legatovej krivky umožnila Berganze triezvo sa vysporiadať s nárokmi barokových partitúr. Do hnutia resurekcie barokového étosu priamo zapojená nebola, no dokázala ho pozoruhodne obohatiť. So závažiami emócií pracovala úsporne, ale presne, ako lekárnik miešajúci živú tinktúru na rany veristického manierizmu.

Advesperavit – svetlo sa zvečerilo. „Prišla som na svet bez toho, aby o tom niekto vedel a prajem si, aby tomu bolo tak aj vtedy, keď z neho odídem.“ Posledné prianie známej sólistky tlmočené pozostalými svetové agentúry prirodzene nemohli dodržať. Úmrtie madridskej primadony potvrdilo na sociálnych sieťach španielske ministerstvo kultúry. Kondolujúci premiér Pedro Sánchez označil Berganzu za „jeden z najväčších ženských hlasov na svete, elegancia ktorého s nami zostane navždy.“ V poľovaní na noty uplatňovala takmer sokolie oko. Môže za to výborná znalosť technických možností klavíra, violončela či organovej hry a tieto nástroje boli pre intonačnú istotu speváčky akousi chrbticou. Zdravá muzikalita tvorí betónové základy každého operného šapitó.

Diorámu postáv distingvovanej umelkyne, ktorej celé meno znelo Teresa Berganza Vargas, otvorila nahrávka vedľajšej úlohy v zarzuele La Dogaresa z roku 1955 po boku sopránového piliera Pilar Lorengar. Rok predtým Berganza získala prvú cenu v lokálnej speváckej súťaži. Bolo jasné, že kvalitné školenie je pôdou, z ktorej mala čoskoro vyrásť perspektívna Dorabella. Toto šidlo v sukni z Mozartovej komédie Così fan tutte odomklo španielskej debutantke festivalové javisko Aix-en-Provence. Prešiel rok a budúca mezzoprimadona si na opernom ihrisku v Dallase „strihla“ Cherubiniho Medeu v neoficiálnom dvojboji s Mariou Callas. Do „rajónu“ americkej Grékyne s charizmou Feidiových skulptúr však Španielka príliš neprenikla (ak nerátame osobnostne celkom odlišnú Carmen či Rosinu v Barbierovi zo Sevilly), obe speváčky sa líšili ako jahniatko a býk.

Otvárala olympiádu

Názov kachličiek azulejos typických pre iberskú architektúru pochádza z arabského al-zillíj. Monumentálne minuciózna keramika vytvára obrazce, pri ktorých by sám Giotto istotne uznanlivo kýval hlavou – a stále sú také krehké! Niečo z tejto (ne)rozbitnej monumentality, splendor fragilis, prešlo do Teresinho hlasu. Dve trojky z roku jej narodenia (v občianke mala vytlačený dátum 16. marec 1933) sa držali za ruky ako dve sestry – miniatúrne tornádo dychovej techniky versus bezvetrie slova.

Terese Berganze patrí zaujímavé prvenstvo: bola prvou ženou prijatou na španielsku Kráľovskú akadémiu umení a vo vrecku mala tiež doktorát honoris causa univerzity Complutense v Madride. V roku 2005 získala francúzsky Rád čestnej légie. O tri roky neskôr sa stiahla zo scény a svojho mezzosopránového páva ďalej kŕmila skúsenosťami v záhrade pedagogiky. Tvárnym operným cestom v Teresiných rukách bola napríklad María Bayo, veľmi úspešná vokálna „akvabela“ (nielen) v zarzuelových vodách.

V kuloároch sa istý čas šepkalo o speváčkinom výlete na exponovanú sopránovú vežu s Violettou vo Verdiho Traviate (rola absolútne mimo jej odboru!), zo surrealistických plánov našťastie zišlo. Nesedela jej ani Charlotte v Massenetovom Wertherovi, s ktorou sa však rozlúčila so cťou.

Kuriozitou v hudobnodramatickom panoptiku slávnej Španielky bola v roku 1960 Purcellova Dido and Aeneas – „rosnička“ v barokovom jazierku. Návšteva v tomto anglickom opernom altánku bola pre románsku divu veľkou výzvou, na začiatku ktorej bol rešpekt a na konci aplauz.

Širšia neoperná verejnosť mohla Berganzu registrovať v roku 1992, kedy spolu so slávnymi tenorovými kolegami Plácidom Domingom, José Carrerasom, Jaume Aragallom, katalánskou sopránovou strelou Montserrat Caballé a gavalierom medzi barytonistami Juanom Ponsom otvárala letné olympijské hry v Barcelone. Rešpektovaná primadona ozdobila tiež sevillské Expo ’92.

Finálne pianissimo posledného výdychu jej dirigent čas požehnal 13. mája 2022 v San Lorenzo de El Escorial neďaleko milovaného Madridu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Rossiniho canzonetta na španielsky rytmický motív spája všetko, čo bolo Terese Berganze drahé – strapce talianskej koloratúry s teplom zeme básnika Lope de Vegu.

Altová ária Quae moerebat et dolebat z Pergolesiho Stabat Mater pribíja na kríž slzy Panny Márie.

Voi che sapete z Figarovej svadby má odlišnú atmosféru. Interpretka sa v nej vžíva do kože pubertálneho chlapca, ktorý práve spoznáva prchavý eros peniaci v srdci ako šumienka.

Flamenco z druhého dejstva Carmen je neprávom v tieni habanery. Tú v skutočnosti skomponoval Sebastián Yradier a Bizet ju v domnení, že ide o ľudový motív, vlepil do svojej opery. O tomto cigánskom tanci to neplatí.

Duo matky a dcéry ako v prípade Montserrat Caballé a Montserrat Martí, teraz však budú opernou mačacou kráľovnou a jej mačiatkomTeresa Berganza a Cecilia Lavilla Berganza. Offenbachova barcarola znie, akoby sme z morských vĺn krájali rezance. Čo v bežnom živote fyzika nedovolí, to dokáže hudobná imaginácia.