Zrod nesmrteľnej Toscy

Príbeh spaľujúcej vášne umocnenej sugestívnou Pucciniho hudbou oslovuje divákov od vzniku opery Tosca. Nestála operná diva, úlisný šéf polície, idealista a umelec nabádajú divákov sedieť na kraji sedadiel. Spoluprežívajú trojuholník lásky, vášnivej i zhubnej posadnutosti.

Žila som umením, žila som láskou…
opera Tosca vládne operným domom viac ako storočie

S námetom opery Tosca sa Giacomo Puccini po prvýkrát stretol ako mladý, 30-ročný nádejný komponista. Prvé zmienky o dramatickom príbehu nachádzame v jeho korešpondencii viac ako desať rokov pred jej premiérou. 7. mája 1889, pár dní po premiére Pucciniho druhej opery Edgar, píše skladateľ vydavateľovi Giuliovi Ricordimu: Po dvoch-troch dňoch ničnerobenia na vidieku, aby som si oddýchol od všetkých stresov, zistil som, že chuť pracovať, namiesto toho, aby sa stratila, sa vrátila ešte silnejšia… Myslím na Toscu! Snažne Vás prosím, urobte všetky potrebné kroky na to, aby ste získali súhlas od Sardoua… Práve v Tosce vidím takú operu, ktorú potrebujem: rozsah nie príliš veľký, je dekoratívnym divadlom a dáva príležitosť pre hojnosť hudby. Pucciniho námet francúzskej drámy Victoriena Sardoua (1831 − 1908) La Tosca zaujal.

Údajne ho naň upozornil libretista Edgara Ferdinando Fontana (1850 − 1919) a skladateľ k nemu spočiatku mal indiferentný vzťah: Tosca sa mu páčila aj nepáčila. Cítil jej potenciál, provokovala ho. Napriek nároku, ktorý Fontana ako libretista voči potenciálne pripravovanej opere cítil, objednávku na nové libreto napokon dostal Liugi Illica (1857 − 1919), popredný literát svojej doby (počas svojho života vytvoril libretá k viac ako 30 operám). Illica si za spolupracovníka zvolil Giuseppe Giacosu (1847 − 1906), s ktorým už predtým vytvoril libreto Bohémy (a neskôr i Madama Butterfly). Toto rozhodnutie sa stalo jablkom sváru − Fontana napísal Illicovi: Keď som sa dozvedel, že si začal pracovať na Tosce, dúfal som, že sa obrátiš na mňa, pretože, a to vedia všetci − najmä Puccini −, tú tému som ako celkom prvý navrhol ja a so Sarduom sme si už vymenili listy… A Ty si si vybral Giacosu!

Puccini si bol zákazkou istý a bez výčitiek svedomia naň zabúdal. Okrem toho mu zhoda okolností zakrátko priniesla projekt ďalšej opery, tiež s úsporným obsahom − Manon Lescaut. Navyše, Sardou sa zdráhal poskytnúť svoju hru začínajúcemu komponistovi, ktorý navyše, požadoval veľa peňazí ako odmenu. Tosca visela vo vzduchu, zdalo sa že každú chvíľu čaká na svoj vznik − zmluva bola napokon podpísaná Sardouom i Puccinim. Skladateľ sa však nenechal vohnať do úzkych: dramatikov postoj ho urazil, a tak sa sústredil na Manon. Vzťahy medzi pripravovateľmi sa komplikovali a výsledkom bolo zrušenie zmluvy. Ako to už býva, Puccini v roku 1891 narazil i s touto operou na problémy a preto Ricordi znovu nadviazal kontakt s Illicom, aby zredukoval Sardouovu drámu. List z januára 1893 Illicu Ricordimu hovorí, že libretista konečne pripravil zápletku pre budúci text a Puccini predtým, ako sa vrátil k Manon Lescaut, prejavil opäť nadšenie z projektu. Osud však zasiahol paradoxom: ďalší list z januára 1894 od Illicu Ricordimu informuje, že pokým Puccini a Illica pracovali spolu na opere Bohéma, opera Tosca bola presunutá inému skladateľovi, barónovi Albertovi Franchettimu (1840 − 1942). Počas tohto roka Illica pracoval na Tosce s novým skladateľom. Dokazuje to i list libretistu Ricordimu z 12. januára 1895: Pracujem, aby som uspokojil aj jeho [Franchetiho]. Ale toľko problémov s touto pani Toscou..! Dráma sa príliš vnucuje a zapĺňa libreto… Počkajme teda na ukončenie [2.] dejstva, t. j. zanedlho, pretože už štyri dni sa Franchetti neukázal a ja si myslím, že pracuje. Teda nech pracuje! Mám istý prostriedok, ako prinútiť Franchettiho pracovať… Hovorím mu o Bohéme. Rovnako preto, aby som prinútil pracovať Pucciniho, postačuje hovoriť mu o Tosce. Posledná veta Illicu, v ktorej sa spomína rivalita dvoch skladateľov, sa ukázala nakoniec ako významná. Franchetti sa z projektu stiahol − začal kolovať chýr, že išlo o dôsledok intríg. To vraj Puccini sa Illicovi zdôveril, že sa do Toscy zamiloval a zaviazal ho, aby Franchettiho presvedčil, že dielo je preňho nevhodné. Iné pramene zase pripisujú túto „zásluhu” vydavateľovi Ricordomu. Čo bolo skutočným dôvodom skladateľovho odstúpenia sa dnes asi nedozvieme, no Franchetti sa vyjadril, že dráma je pre operu nevhodná, neveril jej muzikabilnosti. Námet nevyhovoval jeho temperamentu. Tosca sa teda vrátila do rúk Pucciniho.

Navrhované libreto vraj dostal na schválenie i Giuseppe Verdi (1813 − 1901), ktorý v tom čase v Paríži dohliadal na prvé francúzske inscenovanie Otella. Príbeh Toscy sa mu pozdával − na rozdiel od ďalšieho Sardouovho diela Patrie, ktoré dramatik skladateľovi opakovane núkal na zhudobnenie. Podľa svedectva hudobného kritika a publicistu Gina Monaldiho (1847 − 1932) sa Verdi vyjadril: Bola by to Sardouova dráma, ktorú by som zhudobnil celou dušou, keby som mal ešte čas: a to Tosca. Pravda, pod podmienkou, že by mi Sardou dovolil zmeniť posledné dejstvo…

V októbri 1895 cestoval Puccini do Florencie, aby videl Sarah Bernhardt (1844 − 1923) ktorá kraľovala na javiskách ako Tosca v Sardouovej dráme. Údajne bol jej interpretáciou i drámou samotnou sklamaný. Napísal Illicovi, že prvkom poetickej (lyrickej) lásky sa v talianskej adaptácii plytvá a vo francúzskej chýba. Sarah sa mi veľmi nepáči… Iné pramene uvádzajú, že Puccini videl drámu už o niekoľko rokov skôr (1898), ale veľmi jej nerozumel, pretože bola vo francúzštine. Jediné, čo sa mu podarilo pochopiť bolo slovo malheureuse [nešťastná], ktoré stále opakovala. Ďalšie zdroje zase tvrdia, že bol výkonom Sarah Bernhardtovej nadšený. Každopádne, Tosca ho provokovala. Vo vzťahu k histórii inscenovania Sardouovej drámy Tosca (dnes takmer zabudnutej) stojí za spomenutie, že Tosca bola Bernhardtovej profilová rola, ktorá navždy vážne poznamenala jej život: pri jednom z nešťastných skokov z Anjelského hradu v záverečnej scéne si nešťastne poranila nohu. Zranenie bolo natoľko komplikované, že herečke museli končatinu napokon amputovať. Napriek hendikepu v kariére pokračovala ešte mnoho rokov…

V tomto období bol Puccini dosť zaneprázdnený poslednými úpravami na Bohéme (premiéra 1. februára 1896), no Ricordi si (zrejme preto, aby udržiaval záujem Pucciniho o Toscu) opäť zaistil pomoc spomínaného libretistu Giuseppe Giacosu, ktorý v liste zo 14. decembra 1895 vyhlásil, že súhlasí so spoluprácou ako básnik libreta. Gazzetta musicale z 18. júna 1896 pokračovala v prehľade udalostí a informovala svojich čitateľov, že Maestro Giacomo Puccini odcestoval do Torre del Lago, kde zostane do budúceho novembra a bude pokračovať v už začatej práci na svojej novej opere Tosca. Ale 6. júla píše Giacosa Ricordimu o nových mimoriadnych ťažkostiach, na ktoré pri opere naráža: Dnes večer alebo najneskôr zajtra ráno Vám prinesiem veľa urobenej práce, ale verte mi, je to strašná robota zredukovať na správny rozsah dejstvo tak napchaté udalosťami, ako toto prvé. Pracujem ako zúfalec; veď na jednej strane je treba rešpektovať zrozumiteľnosť, na druhej strane netreba, aby dejstvo malo viac než 300 veršov. Už teraz je ich veľa a nie je možné vynechať žiadnu udalosť, žiadnu zápletku. Dokážem to? Sú to naozaj muky. Čím ďalej pokračujem, tým sú ťažkosti väčšie. Pre lásku Božiu, nenahnevajte sa a neupadnite do zlej nálady. Urobím aj nemožné. Nasledujúca korešpondencia dokladá nespočetné výhrady k literárnej predlohe − z čisto dramatického hľadiska boli tieto výhrady presvedčivé. Problémom sa stal i pomerne silný politický podtext diela: všetky hlavné postavy (Tosca, Cavaradossi, Scarpia a Angelotti) sú fiktívne, avšak udalosti, ktoré sú v opere citované, zodpovedajú reálnym historickým faktom. Dej prebieha v období tzv. francúzskych revolučných vojen (1792 – 1802), pričom v čase príbehu Toscy (1800) tu dôležitú úlohu zohrával o. i. i Napoleon Bonaparte (1769 – 1821). Na Pucciniho však výhrady libretistu očividne nemali vplyv − 22. augusta oznámil Illicovi, že začal komponovať novú operu.

Zrod nesmrteľného diela

Práce na Tosce viazli. Giacosa chcel na prácu rezignovať s tým, že dráma nie je vhodná pre operu, no u nekompromisného Ricordiho neuspel − ten mal nos na úspech a dlhoročné skúsenosti s peripetiami, ktoré okolo skladateľov i libretistov pri vzniku nových diel vznikali. Pohrozil preto Giacosovi pokutou 50 lír za každý deň omeškania. Zato Puccini mal čas, čo vyplýva aj z Giacosovej sťažnosti, ktorú poslal Ricordimu: Prisahám, že nepremárnim ani jedinú hodinu! Zato Puccini premrháva nekonečné množstvo hodín − či poľovačkou alebo rybolovom, neviem. Chápem, že skladateľ nemôže začať pracovať, pokým nemá v rukách celé libretto. Ale on ho už má! Puccini zase 23. novembra 1897 napísal Ricordimu dlhý list, narážajúc na skutočnosť, že predchádzajúce mesiace neboli také produktívne, ako sa dúfalo: O 5-6 dní budeme v Miláne − a pri Tosce, ktorej sa konečne dostane väčšej pozornosti. Nečinnosť tohto leta sa konečne vysvetlila. Mal som parazita, ktorý mi cical tú trochu fosforu, ktorý bol určený Tosce − a celé leto som poľoval! Ďalšie dlhé prerušenie v priebehu toho obdobia sa týkalo dvoch ciest do Paríža v prvej polovici roka 1898, aby skladateľ dohliadol na prvé francúzske uvedenie Bohémy. V každom prípade sa Puccini s miernym oneskorením zariadil tak, aby sa stretol so Sardouom (v prítomnosti Illicu) a aby dal do poriadku nejaké detaily, týkajúce sa 3. dejstva, „nekonečného dejstva“, ako ho potom vraj nazýval. Na stretnutia Sardouom spomínal rád: bol to vraj zázračný človek. Mal vyše sedemdesiat, ale vyznačoval sa bystrým duchom a vrtkosťou mladíka. Ako neúnavný rozprávač neustále bavil spoločnosť (čím zároveň zdržoval práce na librete), no našťastie nemal problém prispôsobiť sa nutnosti zrušiť jedno dejstvo a spojiť do jedného obraz z väzenia a popravy… O niekoľko rokov neskôr však Pucciniho popudil tým, že pri parížskom uvedení Toscy sa správal tak panovačne, že budil dojem, akoby nenapísal len literárnu predlohu ale i samotnú hudbu opery.

Vráťme sa však späť v čase − pri návrate do Talianska v horskom útočisku v Monsagrati sa zdalo, že sa Puccini dal do práce na viacerých častiach opery, ktoré boli v rôznych fázach dokončovania. Noviny Gazzetta musicale di Milano uvádzajú, že Puccini predložil prácu o niekoľko mesiacov neskôr, v októbri 1898. Okrem toho štýl, akým správu oznamujú, prezrádza Ricordiho, ktorý trpezlivo pracuje na vytváraní Pucciniho ako „celebrity“: Giaccomo Puccini po tom, ako strávil letnú sezónu v jednej vile pri Lucce, sa teraz nachádza v svojom obvyklom obydlí v Torre del Lago, kde je priťahovaný vábením poľovačky. Ale táto ho úplne nerozptyľuje od práce; a tak po tom, ako skoro ráno poľuje dobre mierenými výstrelmi zbrane, Nimród sa zmení na maestra a v neskorých večerných hodinách 5 alebo 6 obyvatelia brehov jazera majú veľké šťastie počúvať za tichého nokturna s rojmi komárov klavír alebo organ, z ktorých tryskajú nové pucciniovské inšpirácie. Práve v týchto dňoch odovzdal Puccini partitúru prvého dejstva Toscy (6. októbra 1989).

V januári 1899 bol Puccini znovu v Paríži a mal ďalšie stretnutia so Sardouom, ktorý sa mohol vyjadriť k zmenám urobeným v jeho dráme. Skladateľ stretnutie s francúzskym dramaturgom zhrnul: Dnes ráno som bol u Sardoua hodinu a približne vo finále (2. dejstva) mi povedal veci, ktoré nie sú v poriadku: Chce ju usmrtiť za každú cenu, tú úbožiačku! Ale ja ho určite neposlúchnem. Akceptuje šialenstvo, ale chcel by, aby zomrela ako trepotajúci sa vták… Ale ja som stále za Titov plač a za kultivovaný koniec, nie za ohromujúci skon. Ak vezmeme do úvahy meškanie, ktoré neustále sprevádzalo tvorivú fázu Pucciniho, dátum, ktorý určil Ricordi ohľadom ukončenia 3. dejstva, nebol úplne nesprávny. 10. augusta Gazzetta musicale di Milano referovala, že Giacomo Puccini je v Boscolungo, časti Abetone v Toskánsku: v chlade a horskej zeleni končí posledné dejstvo Toscy. Vlastnoručná partitúra uvádza pre posledné takty diela dátum 29. septembra 99/4:15 hod. ráno. Stále však zostávalo ukončiť časť 3. dejstva (Pieseň pastiera). 27. septembra Puccini píše priateľovi Alfredovi Vandinimu: Mal by si nájsť básnika s rímskym dialektom, teda, ktorý mi túto vec urobí s metrom, ktorý Ti uvádzam… Nakoniec po ďalšej výmene listov našiel Vandini v Luigim Zanazzovi osobu ochotnú ujať sa tejto úlohy. Puccini túto časť rukopisu ukončil (s dátumom 17. októbra 99) a poslal ho Ricordimu bez poznámok. 19. októbra Ricordi oznámil, že dostal poslednú časť vlastnoručne písanej partitúry a urobil nasledujúcu poznámku: Došlo prelúdium. Nádherné. Posielam veľké „nech žije“ dokončenej práci a nekonečné blahoželania maestrovi. A v ten istý deň hrdo oznámil v Gazzetta Musicale di Milano: Maestro Puccini dokončil svoju novú operu Tosca a jej partitúru doručil spoločnosti G. Ricordi & C. Tosca sa bude inscenovať prvý raz v divadle Costanzi v Ríme v priaznivej zimnej sezóne.

Tosca odsúdená na úspech?

U operných skladateľov sa často stretávame s tým, že podoba ukončenej rukopisnej partitúry je dosť vzdialená tomu aké znenie nakoniec dielo dostane pri prvom predstavení. V prípade Toscy bolo jasné, že obsahuje relatívne málo hudby, ktorú treba zmeniť po tom, ako dostal Ricordi do rúk partitúru. V období od októbra 1899 do premiéry 14. januára 1900 bol však Puccini znepokojený − príčinou bola reakcia Ricordiho z 10. októbra na rozsah 3. dejstva. Hoci skladateľ zdôraznil, že preňho ide o objekt skutočnej a intenzívnej náklonnosti, ktorý Vám prinášam a ktorý je mi drahý ako dieťa, Ricordi vyjadril svoje sklamanie z posledného dejstva. Nasledujúci deň Puccini Ricordimu odpovedal bod po bode a obhajoval svoju prácu. Zdá sa, že s relatívne malou revíziou tejto 3. dejstva sa napokon vec uzavrela. Keď Ricordi asi o týždeň dostal Prelúdium k 3. dejstvu (poslednú zostávajúcu časť partitúry), jeho chvály už boli bezhraničné.

Skladateľ veril tímu, ktorý sa Toscy ujal − voľba premiéry padla na Teatro Costanzi v Ríme, kde sa dej odohráva. Produkciu zabezpečoval Ricordiho syn Tito a dielo dirigoval Leopoldo Mugnone, uznávaný i samotným Verdim. Puccini napísal Donovi Pietrovi Panichellimu: Verím, že opera bude mať mimoriadny úspech. Do skúšok a do znamenitého dirigovania dá Mugnone celú svoju veľkú dušu umelca; a všetci šikovní realizátori (už oduševnení tak, ako treba) budú robiť divy a dajú do toho všetko. Tentoraz som v dobrých rukách: projekt, orchester, umelci a dirigent. Dúfajme v rímske publikum a hlavne v úspech opery. Vo svetlách rámp sa uvidí, či som to presne vystihol.

Prvé uvedenie Toscy 14. januára 1900 bolo veľkou udalosťou, ktorej sa zúčastnila i kráľovná Margerita či skladatelia Mascagni, Franchetti, Cilèa a ďalší. Hlavnými predstaviteľmi boli: Ereclea Darclée (Tosca) − uznávaná rumunská sopranistka, tenorista Emilio De Marchi (Cavaradossi) a barytonista Eugenio Giraldoni (Scarpia). Atmosféra pred predstavením však bola dusná: kritici sa vraj chystali byť prísni a aj publikum bolo vopred zle naladené. Už okolo skúšok na Toscu sa divadlom šírili intrigy. Na dôvažok sa v deň premiéry šepkalo o sprisahaní a pred začiatkom predstavenia bolo ohlásené, že v divadle vybuchne bomba. Išlo však o falošný poplach. Premiéra bola prijatá zmiešane: prijatie bolo srdečné, ale nie také vrelé, ako sa pri Pucciniho povesti čakalo. Obecenstvo si vyžiadalo prídavky Recondita armonia, finále 1. dejstva, Vissi d’arte, E lucevan le stelle a záver dvojspevu Tosca-Cavaradossi 3. dejstva. Záver 2. dejstva prijalo chladne a tlač priniesla veľa chvály, no s viacerými výhradami. Kritici sa v názoroch rozchádzali. Carriere d´Italia písal, že opera nemala úspech, aký sa očakával, no ani nemohla mať opačný. Jednako treba Puccinimu blahoželať za to, čo vytvoril, hoci zároveň možno ľutovať, že sa odvážil experimentovať, zbytočnosť čoho mu nemala ujsť. Nuovo Fanfulla zase uviedol: Tosca má hodnotu, ktorá jej zaisťuje po prvej neistote a nervozite nevyhnutný budúci úspech. La Tribuna zhodnotila, že ďalšie predstavenia tejto opery osvetľujú detaily a prednosti pri prvom [predstavení] nespozorované. isté je, že Tosca má prekrásnu hudbu bohatú na melódiu vysokého štýlu s uhladeným orchestrálnym spracovaním.

Už v marci bola opera pod vedením Artura Toscaniniho uvedená v La Scale a o pol roka ju už hral Londýn, Covent Garden, potom Rio de Janeiro, Buenos Aires, Madrid, Lisabon a ďalšie metropoly. Rok po premiére nasledovala newyorská Metropolitná opera. Počas návštevy Londýna Puccini vzhliadol predstavenie americkej hry Madama Butterfly. Tosca žala úspechy, no on už rozmýšľal nad ďalšou operou.

Autor: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička Štátnej opery

Článok publikovaný v spolupráci so Štátnou operou pri príležitosti premiéry novej inscenácie Pucciniho Toscy. O premiére sme písali TU…

video

finále opery, kedy Tosca skočí z Hradu sv. Anjela