Zuzana Fischer: Každá doba prináša novú pečať svojej aktuálnosti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenské národné divadlo uvádza 26. a 27. februára 2022 premiéru rozprávkovej opery Čert a Káča od Antonína Dvořáka. Dielo zinscenovala mladá slovenská režisérka Zuzana Fischer, absolventka Janáčkovej akadémie múzickým umení v Brne. Touto inscenáciou debutuje ako režisérka na javisku SND, v ktorom pôsobí ako asistentka réžie. V rozhovore sme sa rozprávali o jej začiatkoch, o tom, ako vníma operné umenie, o jej doterajších počinoch aj plánoch, a samozrejme aj o jej koncepcii Čerta a Káče.

Si dcérou významného slovenského režiséra Miroslava Fischera. Ovplyvnilo ťa to v rozhodnutí venovať sa opernej réžii profesionálne?

S divadlom som vyrastala od malička a aj keď som študovala na gymnáziu, bolo stále stredobodom môjho záujmu. Ako sedemročné škvŕňa som behala po javisku a vo Wertherovi hrala maminu najmladšiu sestru – to sú zážitky, ktoré sa nedajú nahradiť.

Počas strednej školy som chodila do divadla Ludus a už od mala som sa venovala aj pohybu, rôznym tanečným technikám či fyzickému divadlu. V tom období som zároveň začala účinkovať v Opere SND. Samozrejme, keďže môj otec bol režisérom a mama je opernou speváčkou, stále ma to ťahalo čoraz bližšie k opere. Rozhodla som sa pre štúdium opernej réžie na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (JAMU).

Zuzana Fischer, foto: rellicc

Prečo si sa rozhodla pre štúdium v Brne?

Na Slovensku nie je žiadna možnosť študovať opernú réžiu, avšak Brno má v tomto veľmi dobré zázemie aj vďaka študentskému Divadlu na Orlí. Poslucháč opernej réžie má teda možnosť vyskúšať si prípravu operného kusu v malom a rozvíjať sa nielen teoreticky, ale hlavne prakticky a budovať si svoju cestu. Prax sa totiž nedá nahradiť ničím. Poslucháč opernej réžie na JAMU má povinnosť ukončiť svoje štúdium réžiou v Komornej opere pri JAMU, práve v Divadle na Orlí.

Čím si absolvovala?

Magisterské štúdium som absolvovala mojou milovanou Mozartovou Čarovnou flautou. S dirigentom Marekom Klimešom sme predstavenie pripravili s dramaturgickými úpravami. Keďže sme nemali k dispozícii operný zbor, vymysleli sme niečo na pomedzí textu a zvuku. Vytvárali sme súzvuky, pre ktoré boli hlavnou inšpiráciou antické chóry či mantry odriekané vo východných kultúrach. Toto sme sa snažili prepojiť s Mozartovou hudbou. Začala som tam tiež využívať akrobatické šály a pohybový výraz ako samostatný prvok inscenácie.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, absolventské predstavenie Zuzany Fischer v Komornej opere pri JAMU v Brne, Divadlo na Orlí, foto: Marek Olbrzymek

Máš svojho obľúbeného skladateľa?

Celý rad… Inklinujem k Mozartovi, Bohuslavovi Martinů, ktorý je môjmu srdcu blízky, Janáčkovi, no v poslednom čase čoraz viac prežívam fascináciu barokovou operou.

Si predstaviteľkou novej opernej režisérskej generácie, ktorá má aj vďaka internetu možnosť vidieť záznamy množstva inscenácií minulého storočia, ale ako sa pozeráš na budúcnosť opernej inscenačnej poetiky?

Myslím, že každá doba prináša do procesu novú pečať svojej aktuálnosti. A je to dobre. Je to dôkaz, že stále kráčame. Súčasne máme k dispozícii čoraz lepšiu technológiu a možnosti, ktoré posúvajú javiskovú poetiku ďalej. Myslím, že zároveň k nám zo zahraničia preniká čoraz väčšia tendencia klásť vyššie nároky na javiskový výraz a pohybovú a hereckú flexibilitu operného speváka. Pre mňa ako mladého tvorcu je to veľmi dôležitý jav a možnosť presnejšie preniesť to, čo mám v hlave, na javisko.

Keďže si dcérou operného režiséra, verím, že mnohých čitateľov bude zaujímať odpoveď na otázku, ako sa pozeráš na jeho inscenačný rukopis.

Môj otec bol poctivý režisér, plný sily a vízie, ktorý v prvom rade vychádzal zo samotného diela, sily hudby a príbehu, myšlienky. Nesprával sa k nemu ignorantsky, a to je základ, či už je ponímanie tradičnejšie, aktualizovanejšie, symbolistické, pohybové…

Miroslav Fischer s manželkou Jitkou Sapara-Fischerovou a dcérou Zuzanou, foto: Iveta Schenková

Si pripravená na to, že ťa pri réžii budú porovnávať s otcom?

Je to prirodzené, ale mám z toho rešpekt. Každý, kto pokračuje v „stopách” svojich rodičov sa stretne s touto výzvou. Môj otec tvoril v úplne inom období, čo znamená často iný pohľad na vizuál a charakter diela. Čo sa však nemení, je poctivá práca, ktorá bola preňho charakteristická. Vedel strhnúť ľudí so sebou, správne ich motivovať a dostať z nich uveriteľnú emóciu. O to sa snažím aj ja a dúfam, že ma verejnosť bude vnímať ako samostatného tvorcu.

Prečítajte si tiež:
Miroslav Fischer: Zostal som verný divadlu a opere
(rozhovor z roku 2012)

Po absolvovaní JAMU si dostala viacero režisérskych príležitostí.

A obrovská vďaka za ne! Pretože to nie je samozrejmosť. Každý sa učí prácou a ja som vďačná, že môžem napredovať. Mnoho som sa naučila aj na poste asistenta réžie, no máte úplne iný pocit, keď je to vaša predstava, ktorú zhmotňujete, vaše dieťa, vaša inscenácia.

Hneď po škole ma v roku 2019 oslovila banskobystrická Štátna opera a mojim debutovým predstavením na Slovensku boli veristické dvojičky Sedliacka česťKomedianti. Následne však prišla pandémia koronavírusu a tá nám všetky plány úplne zmenila. Mala som napríklad robiť Carminu buranu v Olomouci, na ktorú som sa veľmi tešila – snáď niekedy príde vhodný čas. Keď sa situácia začala stabilizovať, prijala som pozvanie divadla v Českých Budějoviciach inscenovať Mozartovu operu Così fan tutte. Podaril sa uskutočniť aj projekt v spolupráci s Ensemble Spectrum a dirigentom Matejom Slobodom v bratislavskej Novej Cvernovke, kde sme v polokoncertnej-poloinscenovanej podobe uviedli cyklus Die Stücke der Windrose od Mauricia Kagela.

P. Mascagni: Sedliacka česť, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2019, Paolo Lardizzone (Turiddu), Jarmila Balážová (Lola), Zbor ŠOBB, foto: Zdenko Hanout / ŠOBB
W. A: Mozart: Così fan tutte, Juhočeské divadlo České Budejovice, 2021, réžia: Z. Fischer, foto: Petr Zikmund
M. Kagel: Die Stücke der Windrose, Nová Cvernovka, 2020, réžia: Z.Fischer, foto: súkr. archív Z. Fischer

V súčasnosti debutuješ na javisku SND s Dvořákovou rozprávkovou operou Čert a Káča. Ako dlho si túto inscenáciu pripravovala?

Myšlienka priniesť na javisko Opery SND Čerta a Káču vznikla ešte v roku 2019. Inscenácia sa neustále z rôznych dôvodov odkladala, no som šťastná, že konečne nastal jej čas. Napriek tomu, že prebehli mnohé zmeny, prevažne v inscenačnom tíme, snažili sme sa čo najviac dodržať pôvodný koncept.

Prečítajte si tiež:
Premiéra Dvořákovej opery Čert a Káča na javisku SND v znamení debutov

Ako vznikal inscenačný tím?

V dnešnej dobe sa každému dynamicky menia termíny vzhľadom na situáciu, preto sme základný tím, v ktorom sme v zložení s Davidom Janoškom a Danielom Tesařom pracovali pri príprave minulých inscenácií, obohatili ešte o nové elementy svetelného dizajnéra nastupujúcej generácie Jana Trantu a choreografky Terezy Kmotorkovej a Zuzany Lisoňovej. Baví ma na tom skutočnosť, že s každou ďalšou spoluprácou človek nachádza nové odtiene, kam sa môžeme vyvíjať a tým si vzájomne odkrývame nové možnosti.

Hudobného naštudovania sa chopil Martin Leginus, s ktorým som spolupracovala po prvýkrát pri príprave vlastnej inscenácie, no fascinuje ma pedantnosť a zodpovednosť, s akou pristupuje k práci. Pre režiséra je veľmi dôležité, aby pociťoval podporu a spoločnú víziu s dirigentom.

Zuzana Fischer, David Janošek, Tereza Kmotorková, Daniel Tesař, foto: súkr. archív Z. Fischer

Ako vnímaš príbeh Čerta a Káče z pohľadu režisérky?

Na toto dielo by sa dalo nahliadať „len“ ako na klasickú rozprávku o drzej Káči, s ktorou si nevie poradiť ani čert, no pre mňa má príbeh väčšiu hĺbku.

Z môjho pohľadu je Káča energická žena, ktorá všetko robí na dvesto percent. V každej chvíli je jej veľa, čo spoločnosť nevníma kladne. Takýto človek si často vytrpí mnoho výsmechu a podceňovania. To je téma veľmi aktuálna aj v našej dobe. Do spoločnosti prosto nezapadá, každého štve. Jej snaha niekam patriť je metaforicky vložená do idey túžby po tanci. Túto túžbu jej splní tajomný elegán, ktorý sa tiež ocitne v spoločnosti, do ktorej vôbec nezapadá. Marbuel prišiel na zem na príkaz Lucifera so zámerom zistiť pomery, či tí, ktorí sú na listine odpisu – Kňažná a Správca – sú už zrelí na vstup do pekla. Nútia totiž ľud do neustálej nezmyselnej práce a vyvyšujú sa nad nich.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, skúška opery. Zuzana Fischer (režisérka) a Monika Fabianová (predstaviteľka Káče), foto: Juraj Žilinčár / SND

Šedá eminencia Správcu je symbolom strachu zo zmeny a vývoja vnímania. Prekrúca v očiach Kňažnej každý detail a prehlbuje jej nechuť zostúpiť k svojmu ľudu, ktorý núti do neustáleho nezmyselného nosenia svojho bremena všade, kam sa pohne. Tak, ako si aj my nosíme svoje pomyselné bremená nedoriešených kapitol nášho života… Kto nie je spokojný, s tým sa poráta suita Kňažnej: úlisný, vypočítavý Správca a jeho dvaja lokaji. Správca sa v diele spomína často, no nie je v partitúre spracovaný ako samostatná rola. Rozhodli sme sa priviesť ho k životu ako pohybovú postavu, ktorá hýbe dejom svojím fyzickým výrazom. Jeho poskokovia, poplatní a zapredaní lokaji, umocňujú pohybový výraz svojím skokanským umením parkúru.

Jedinou útechou pre ľud je „pivo po šichte”. S príchodom neznámeho elegána, ktorý sa zdanlivo nenápadne vypytuje na to, ako sa majú, prichádza pocit, že okolo je predsa len ešte čosi navyše… Do priestoru „hospody” začne prenikať neznáme, jemne znepokojujúce povedomie a kreatúry, ktoré onedlho ovládnu celý priestor. Zvrchovaná moc Kňažnej sa rúca a spoločnosť sa dostáva do paniky a chaosu, z ktorých zväčša vyrastá ono peklo v našom vnútri.

Ako si Marbuel robí prieskum spoločnosti, pritiahne ho kuriozita – Káča – zaujímavá žena odvrhnutá spoločnosťou. Rozohráva sa ďalší príbeh, ktorý si Marbuel pôvodne vôbec neplánoval. Čert Káču vytancuje (ona konečne nachádza seberovného) a ona šťastná súhlasí s dobrodružstvom – návštevou pekla. Odnáša si ju ako trofej, no prepočítal sa v tom, kto má navrch, pretože Káča s ním pozametá ešte aj v pekle, odkiaľ vôbec nemieni odísť. Čert si však vymyslí lesť: odvedie jej pozornosť všetkými možnými spôsobmi a parádami, ktoré peklo ponúka. Pomáha mu pri tom chytrý chalan Jirka, ktorý sa vybral za Káčou do pekla kvôli prísľubu jej matke. Je to postava obľúbená v spoločnosti s veľmi sympatickým správaním. V pekle nestratí hlavu, ale vytvorí si vlastný plán, presahujúci až do tretieho dejstva.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Michal Onufer (Čert Marbuel), Katarína Flórová (Káča), Zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND
A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Eva Hornyáková (Kňažná), foto: Marek Olbrzymek / SND

V treťom dejstve sa otvára veľký priestor javiska ako plesovej sály, v ktorej sa tancuje veľká polonéza na žiadosť Kňažnej a jej Správcu. Priestor je naplnený ľuďmi, no vzápätí sa v ňom Kňažná ocitá sama a uvedomuje si tlak prázdnoty svojho síce krásneho, no chladného a skľučujúceho priestoru v spoločnosti hriechov, krúžiacich okolo nej ako Erýnie. Peklo, ktoré v sebe objavila, Kňažnej nedá spať a predtucha, že ju už-už unesú tam, kam patrí, ju prinúti ľutovať svoje hriechy a prejsť rozhodnutím od základov zmeniť svoj život.

Peklo sa preženie zámkom, no s pomocou Jirku sa ho podarí uzavrieť a celá spoločnosť v kráse a radosti oslavuje Kňažnin prerod a jej rozhodnutie, stať sa súčasťou spoločnosti. Fontánu, ktorú dovtedy lakomo schovávala tak isto, ako aj životodarnú vodu, dáva do užívania ľudu. Aj Káča si nachádza svoje miesto v spoločnosti, ktorá uzná jej kvality.

Rozprávka sa teda napokon končí šťastne s ponaučením – viaznutie komunikácie a prekrucovanie pravdy vie narobiť mnoho škody. Pomáha vzájomný rešpekt, schopnosť počúvať, byť čestný a nenechať sa stiahnuť „do pekla” chamtivosťou, egocentrizmom a snahou manipulovať.

V inscenácii diváci uvidia aj tanečníkov, akrobatov či parkúristov. Prečo si sa tak rozhodla?

Množstvo tanečnej hudby v tejto opere nás nenechalo chladnými a rozhodli sme sa, že ju čo najviac využijeme. Do inscenácie sme zakomponovali viaceré súčasné pohybové techniky, napríklad parkúr či vzdušnú akrobaciu, ktoré sa na Slovensku v operných inscenáciách zatiaľ zväčša neobjavujú. Sú to však po vizuálnej i ideovej stránke nesmierne silné a funkčné elementy, ktoré pomáhajú vtlačiť dielu osobitý výraz. Ďalším zámerom bolo prepojiť touto formou operu so svetom mladosti a aktívnosti menej tradičného pohybu, z ktorého naši performeri pochádzajú.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Monika Fabianová (Káča), tanečníci, foto: Marek Olbrzymek / SND

Tanečníci fungujú naprieč dielom ako súčasť ľudu, ale aj ako pekelné elementy. Ideovo vychádzame z konceptu siedmych smrteľných hriechov ako ústrednej myšlienky pohybového výrazu. Kňažná si musí uvedomiť, že v sebe obsahuje všetky tieto hriechy, tvoriace základ „pekla”, ktoré vnímam nielen ako priestor ale predovšetkým ako stav mysle. Každý si môže v sebe vytvoriť svoje vlastné „peklo alebo nebo”, a to prístupom k životu a svojím vlastným konaním. Máme radi metaforu, preto i na pohyb často nahliadame metaforicky. Je už na divákovi, či na náš spôsob výkladu pristúpi.

video

Už si spomínala, že máš vzťah k pohybu, ktorý aj vyučuješ.

Od tohto roku som začala učiť operných spevákov na VŠMU v Bratislave pohybovú stránku vytvárania postavy. Ak sa pozrieme na svetovú opernú scénu, čoraz viac inscenátorov vyžaduje od účinkujúcich pohybovú kultúru, ktorá sa Slovensku zatiaľ až tak neudomácnila. Dnes by mal byť operný spevák komplexne vyškolený, aby sa mohol bez ťažkostí uplatniť v medzinárodnom kontexte.

Ako by si pre našich čitateľov okomentovala vizuál inscenácie?

S Davidom sme chceli vytvoriť magický priestor. Vychádzajúc z partitúry, opera má tri dejstvá a každé z nich má iné dejisko. Ja mám však rada, ak rôzne dejiská niečo stále spája a mojim ideálom je, ak sa priestor pretvára pred očami. Pamätám si, že ešte ako dieťa som vždy skúmala, ako je možné, že sa scéna môže kompletne premeniť za takú malú chvíľu… Zbožňovala som javiskové technológie a ten zázračný pocit, ktorý v človeku vyvolá premena scény pred očami. Tento prístup sme sa rozhodli využiť aj v Čertovi a Káči.

Veľmi dôležité bolo nájsť princíp, ako veľký priestor javiska Slovenského národného divadla prepojiť a postupne ho otvárať bez toho, aby sa stratila estetika celej inscenácie.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Jozef Benci (Lucifer), Zbor Opery SND, tanečníci, foto: Marek Olbrzymek / SND

V prvom dejstve sa pohybujeme v priestore terasy zámku a krčmy, kam sa ľud po práci utieka. S príchodom Marbuela začína postupne do tohto prostredia prenikať pekelný priestor. Myšlienkou bolo stvárniť peklo v každom z nás, ktoré sa dokáže nepozorovane rozvinúť.

V druhom dejstve sa ocitáme v Kňažninom vnútornom pekle vizuálne poňatom ako spleť industriálneho štýlu, zašlej slávy baroka, animálnosti v nás a neustále sa meniacom kolose, kde dlhodobo nič nezostáva na svojom mieste. V pekle sme sa „vybláznili” aj svetelne, keďže ma fascinujú rôzne industriálne žiarovky, trubice a dynamický priestor. Peklom nás sprevádza aj veľký zlatý pštros, ktorý je domácim miláčikom Lucifera a zároveň „trofej”, ktorú si Káča chce priniesť so sebou naspäť do spoločnosti. Či sa jej to podarí, uvidíme na premiére…

V treťom dejstve otvárame veľký priestor javiska ako plesovej sály, ktorý však vzápätí zíva prázdnotou a odhaľuje chlad Kňažninho vnútra. Je prepojený s priestorom pekla, ktoré sa, na očakávanie Kňažnej, preženie zámkom. Napokon sa plesová sála naplní ľuďmi, ktorí oslavujú nový začiatok vzájomného porozumenia.

video

Nájsť ten správny kľúč ku každej inscenácii je zrejme veľmi náročné…

Je to inšpiratívne – pretože ak počas života uvádzate na javisko jedno dielo viackrát, zakaždým sa dá inscenovať inak. Závisí to napríklad od toho, v akom prostredí a pre koho dielo zhmotňujeme na javisku. Proces premýšľania a sumarizovania ideí a možností s inscenačným tímom je čistá mágia. Máme radi metafory a symboly a vždy mi behá mráz po chrbte, keď sa naše nápady spoja a začnú vytvárať jeden celok. Najprv v našich hlavách, na papieri a v makete, a neskôr na javisku.

Zasahovala si nejakým spôsobom do diela?

Okrem škrtov, zaznamenaných vo vydaní partitúry, sme vynechali jeden zbor v treťom dejstve takmer pred koncom opery. Inak dielo hráme ako „leží a beží”.

Pre koho je táto inscenáciu určená?

Rozprávka je magický žáner, pretože v každom veku si z nej divák odnáša náhľad a postreh z inej perspektívy. Vnímanie priamo ovplyvňuje to, kde sa momentálne upína najviac našich myšlienok. Často sa mi stáva, že práve cez nejaké dielo a zdanlivo nevinnú metaforu zrazu vnímam niečo, čo vo svojom živote práve v danom momente nesmierne potrebujem, a vtom ako keby kúsok skladačky zapadol na svoje miesto. Preto sú rozprávky aktuálne v úplne každom veku a časti nášho života.

Je mojou túžbou, aby sa týmto predstavením podarilo pritiahnuť k opere aj nového diváka, napríklad tínedžerov. Tejto vekovej skupine sa divadlo veľmi nevenuje, no motiváciu v mladom veku si človek často vie vziať za svoju a rozvíjať ju ďalej. Našim zámerom bolo vytvoriť kvalitnú, pútavú a estetickú inscenáciu aj pre dospievajúceho a mladého človeka, ktorý je dnes z televízie či kina zvyknutý na akčné produkcie plné dejových zvratov.

video

Čo by si si priala, aby si divák odniesol z vášho predstavenia?

Každý divák prichádza do divadla s trochu iným zámerom. Niekto si príde vypočuť hudbu, niekto svojho obľúbeného speváka, iný je zasa zvedavý na vizuálnu stránku, ďalší sa chce zabaviť, oddýchnuť si, načerpať inšpiráciu, uvoľniť emócie… Želám si, aby naše dielo potešilo, odovzdávalo energiu a radosť z tvorby a nieslo posolstvo všetkým generáciám.

Zaujímalo by ma, ako tvoja mladá generácia, resp. ty osobne vnímaš klasické diela v dobe množstva súčasnej konzumnej tvorby…

Ľudia si všeobecne zvykli, že majú všetko na dosah ruky. Je rozhodne jednoduchšie vyložiť si večer nohy na stôl a zapnúť televíziu alebo Netflix, ako vystrojiť sa do divadla…

No na druhej strane vystrojiť sa do divadla a užiť si krásny večer má v sebe neuveriteľnú poéziu – prinajmenšom podľa mňa. Myslím, že by sme mali viac podporovať ľudí, aby si z návštevy divadla urobili udalosť a užili si krásny večer v spoločnosti niekoho drahého alebo hoci aj samých so sebou a daným dielom, vlastnou imagináciou.

Klasické divadelné druhy ako opera, balet, aj činohra majú neuveriteľné čaro. Či už ide o klasickejší titul, alebo nové dielo, prinesú do života poéziu a prenesú človeka aspoň na chvíľu do sveta mimo realitu. Dnes na to často slúžia počítačové hry. Divadlo by malo podporovať imagináciu, vnímanie náznaku, symbolu namiesto doslovnosti a podporovať čírenie obrovského množstva emócií nahromadených v nás samotných.

Skúška Mascagniho opery v Štátnej opere v Banskej Bystrici, 2019, Paolo Lardizzone, Zuzana Fischer, Peter Račko, foto: Zdenko Hanout / ŠOBB

Som presvedčená, že klasické diela prežili kvôli svojmu hlbokému obsahu, posolstvu a ostanú žiť, ak každá nová generácia dostane príležitosť objaviť toto ich posolstvo, silu a nadčasovosť. Pre mladého človeka je nesmierne dôležité nájsť prepojenie s jeho konkrétnym životom a cez toto poznanie pochopiť dielo vo svojej subjektívnej realite.

Čo pripravuješ?

Veľmi rada si kladiem pred seba výzvy, ktoré ma nútia nezotrvávať na mieste v akejsi pohodlnej komfortnej zóne, ale vyhľadávať ďalšie možnosti posunu vpred k ďalším dobrodružstvám. Po veľkej výzve v podobe inscenácie Čerta a Káče na veľkom javisku v Slovenskom národnom divadle, ktorá je pre mňa veľmi dôležitým míľnikom v živote, sa moja tvorba začína uberať dvoma smermi. Jeden sú „klasické” kamenné operné domy a druhý alternatívnejšie priestory a projekty, v ktorých chcem rozvíjať napríklad spolupráce so súčasnými autormi.

Najbližšie pripravujeme s Davidom Janoškom, Zuzkou Lisoňovou a Jánom Ptačínom Smetanovu Predanú nevestu pre banskobystrickú Štátnu operu, na čo sa veľmi teším.

Z alternatívnejších projektov pripravujeme nové dielo s mladým skladateľom Matejom Slobodom, novú inštrumentáciu Poulencovho Ľudského hlasu s Martinom Opršálom, vedúcim katedry bicích nástrojov na JAMU. Pomaly by som sa chcela dostať aj do kruhov barokových produkcií, ktoré ma fascinujú. Veľkým snom sú festivaly, pretože pre inscenátorov aj pre divákov sú absolútnou špecialitkou.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár