Zuzana Gilhuus: Trubadúr je vnútorná dráma štyroch silných postáv

Prvou premiérou opery Štátneho divadla Košice v aktuálnej sezóne bude 16. októbra Trubadúr G. Verdiho. Pod réžiu, ale aj pod návrh scény a kostýmov, sa podpísala slovenská umelkyňa žijúca v Nórsku – Zuzana Gilhuus, ktorá sa tak do košickej opery, kde ešte pod dievčenským menom Lacková pôsobila na poste šéfa opery, vracia po takmer 15 rokoch. V rozhovore prezradila, na čo sa sústredila pri svojej interpretácii tejto divácky obľúbenej opery.

Kde ste hľadali kľúč k svojej režijnej koncepcii košickej inscenácie Trubadúra?

Predovšetkým som hľadala v hudbe a hľadala som kľúč k duši. Pri Verdiho diele – a obzvlášť pri jeho opere Trubadúr – som stále viac a viac fascinovaná tým, ako dokázal majstrovsky prostredníctvom hudby zachytiť podstatu charakteru. Dokáže cez hudbu postaviť postavy do konfrontácie. A práve cez túto konfrontáciu sa udeje na javisku celá dráma, konflikt sa znásobí a vedie ku katarzii. To ma zaujíma ako režisérku najviac a Trubadúra považujem predovšetkým za vnútornú drámu štyroch silných postáv, tragických osudov, ktoré sa dostali vďaka okolnostiam do interakcie a navzájom sa ovplyvnili. Úloha a sila divadla je v tom, aby divákovi cez veľké emócie sprostredkovalo osobný intímny zážitok. Aby ponúklo divákovi možnosť sa s týmto zážitkom identifikovať, nájsť si v ňom ´svoje´ zrkadlo. To ma zaujíma v základnej interpretácii diela na počiatku tvorby inscenácie, ale aj počas procesu skúšok, kedy už s interpretmi na javisku pracujeme na sprítomnení postáv, ich charakterov a emócií. Na toto dávam dôraz, preto som sa ani príliš nesústredila na konkrétne reálie, na dobové historické pozadie. Myslím si totiž, že to v Trubadúrovi nie je podstatné. Je to len akási kostra, ktorá umožňuje veľkým osobnostným drámam, aby sa odohrali na javisku. Situácia, na pozadí ktorej sa odohráva dej Trubadúra, sa opakovala už mnohokrát v histórii: súboj o moc, konflikt dvoch strán – v malom meradle medzi dvoma ľuďmi, vo veľkom meradle medzi dvoma spoločenskými skupinami. Samotný lineárny príbeh v Trubadúrovi nie je podstatný. Nie je totiž dôležité pre diváka príbeh vyrozprávať, ale podstatné je zžiť sa s postavami, ktoré príbeh tvoria, prežívať s nimi ich vnútorné drámy. Na toto som sa sústredila, to vnímam ako najdôležitejší aspekt diela.

Akokoľvek – nositeľmi emócií, charakterov a ich vzájomných konfliktov sú vždy na javisku ľudia z mäsa a kostí. V niečom sú oblečení, pohybujú sa medzi kulisami, do rúk berú konkrétne rekvizity. Aký kľúč ste zvolili pri tvorbe výtvarnej stránky košickej inscenácie Trubadúra, pod ktorou ste podpísaná nie len ako režisérka, ale aj scénografka a kostýmová výtvarníčka?

Pohybujeme sa v prostredí dvoch znepriatelených strán, ktoré sa v hmatateľnej podobe dajú zobraziť ako dve proti sebe stojace vojenské skupiny. Takáto schéma sa v histórii opakuje nespočetne mnohokrát. Historické pozadie konfliktu nie je zásadné pre jeho vysvetlenie. Jeho vyabstrahovaním sa dostaneme ku konfliktu ako takému. Pracovala som preto so súčasným, dnešným vizuálom. Je to jednoduchšie pochopiteľné a tento prístup môže divákovi poskytnúť ľahšiu cestu k uchopeniu základnej myšlienky – nezmyselnosti boja o moc. Rozhodla som sa tak bez akejkoľvek snahy o prázdnu a zbytočnú aktualizáciu, pretože o ňu ani nemám záujem. Nikdy som nepristupovala k tvorbe inscenácie tak, že by som sa primárne snažila násilne príbeh aktualizovať. Tentoraz mi to však vyšlo ako logické vyústenie všetkých mojich úvah o inscenácii. Aby bol jednoducho ukázateľný a vysvetliteľný mechanizmus skazy konfliktu a boja o moc, pozrime sa naň očami dnešného človeka. Veď aj dnes na mnohých miestach sveta prebiehajú rovnaké boje. Na jednej strane je skupina, ktorá reprezentuje vládnu moc, na druhej strane rebeli či povstalci, ktorí bojujú za svoju vec. Obe strany sú presvedčené o svojej pravde a o tom, že práve ich ideály sú tie správne. A konflikt je na svete.

Takže pokiaľ je táto opera zaspievaná a zahratá tak ako má byť – teda pravdivo – je jedno, čo majú interpreti na sebe?

Myslím, že áno. Ale nemôžeme to povedať takto všeobecne a pri každej opere. Sú tu totiž diela, ktoré majú svoje historické reálie neprenesiteľné v dobe, majú svoj zásadný význam pre interpretáciu diela. To však podľa mňa nie je prípad Trubadúra. Práve preto, že podstatou tohto diela sú veľké osobnostné drámy, historické reálie nemusia hrať podstatnú rolu.

Trubadúr je divácky notoricky známa vec, ktorú mnohí videli v rôznych inscenačných obmenách. Nie je to pre vás ako režisérku zväzujúce?

Je to samozrejmé iné, ako robiť dielo, ktoré sa hráva málo, alebo je úplne nové. Rozdiel je predovšetkým v tom, že mnoho divákov už má isté očakávania a nebojím sa povedať, že možno až predsudky. Existuje veľké množstvo inscenácii tejto opery, je tu priestor pre porovnávanie. Diváci sa už vďaka vzhliadnutým inscenáciám identifikovali s pohľadom istého režiséra, čakajú, že sa budú môcť znovu identifikovať, no zrazu sa im naskytne úplne iný pohľad. A to ich môže zaskočiť. Toto je úskalie, ktoré stojí za každou novou inscenáciou divácky obľúbeného titulu. Čo s tým však môžem robiť? Nemôžem s tým nijak pracovať, len to vziať na vedomie a pristupovať k inscenácii ako ku ktorejkoľvek inej. Pre mňa osobne je dôležité, aby ma dielo oslovilo a to na viacerých úrovniach. Musím cítiť a vidieť, že spracúva tému, ktorá ma zaujíma a s ktorou sa chcem vysporiadať a že ju spracúva spôsobom, ktorý mi konvenuje a fascinuje ma. V tom prípade robím to správe dielo a nezaujíma ma, koľko rôznych interpretácií už vzniklo. Rozhodne nezačnem tým, že by som sa snažila vzhliadnuť všetky dostupné inscenácie opery a až potom hľadala kľúč k vlastnej interpretácii. Pracujem s tým, čo je vo mne, v mojom vedomí i podvedomí. S dielom, ktoré mám inscenovať, musím byť identifikovaná. Existujú totiž opery, s ktorými sa nedokážem pretnúť a ktoré nikdy nebudem môcť režírovať.

Prvý krok pre vás bol pochopiť Verdiho a stotožniť sa s ním?

Áno. V hudbe je kľúč k všetkému. Keby som nerešpektovala hudbu a to, ako vykresľuje charaktery postáv, tak by som nemusela robiť operu! V hudbe je základ, vyjadrený celý charakter diela a s tým pracujem.

V Košiciach ste naposledy pôsobili pred takmer pätnástimi rokmi. Ako vnímate svoj návrat?

Tých rokov už ubehlo naozaj veľa… Je tu mnoho nových tvárí, ale aj mnoho známych. Teším sa z možnosti znovu tu pracovať. Všetko sa mení, čas plynie, mení sa aj každý človek – je to prirodzená súčasť človeka. Každý nový impulz je cenný, dôležitý pre osobnostný i profesionálny rast. Odkedy som odišla z Košíc, pracovala som na rôznych miestach, nikdy sa nesnažím zotrvať v nejakom danom statuse a rovnako neočakávam, že vstúpim dvakrát do tej istej rieky. To je to najvzrušujúcejšie na živote. Za každým krokom sa objavujú nové možnosti… Nikdy som neplánovala svoj život, zrejme to neviem a nikdy sa to nenaučím. Potrebujem len mať priestor, ktorý mi umožní robiť to, čo ma baví a napĺňa. Zároveň je dôležité, aby moja práca a môj myšlienkový svet mal s kým rezonovať – teda nájsť tím ľudí od interpretov cez realizačné zložky až po diváka. Opera je totiž špeciálny umelecký druh. Je to vesmír sám o sebe, komplikovaný, bohatý, mnohovrstevný a také sú aj možnosti, ktoré ponúka. Ak existujú ľudia a krajiny, ktoré tieto príležitosti poskytujú, má zmysel v tejto sfére aj naďalej pracovať.

Je Nórsko, kde žijete, v tomto smere prajné?

Aj tam sa mení situácia a je to iné, ako pred rokmi. Až teraz mám pocit, že opera v Škandinávii chytá ten správny dych. V historickom vývoji sú totiž na tom severské krajiny inak ako zvyšok Európy. Ale na druhej strane, je tam prajná a otvorená situácia. Už len samotná nová budova opery v Osle hovorí za všetko – je to fantastický príklad toho, ako sa dá na toto umenie pozrieť z iného uhla.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravila: Dáša Juhanová

Zuzana Gilhuus pochádza z Bratislavy, žije v Nórsku, kde pôsobí ako výtvarníčka, režisérka a producentka. Od detstva sa venovala hudbe a výtvarnému umeniu. Vyštudovala textilnú tvorbu (SUPŠ v Bratislave), scénické a kostýmové výtvarníctvo (VŠMU v Bratislave) a opernú réžiu (tamtiež). Absolvovala štúdijné pobyty (ESNAD, Paríž a HFBK, Drážďany) a majstrovské kurzy opernej réžie u Ruth Berghaus v Berlíne. V rokoch 2000 – 2001 bola umeleckou šéfkou Opery Štátneho divadla v Košiciach. Jej tvorba je pozitívne reflektovaná domácou aj zahraničnou odbornou kritikou, ktorá oceňuje osobitosť jej výrazného výtvarného jazyka, kde výtvarné prostriedky majú dramatickú funkciu, schopnosť vytvoriť nevšednú metaforu a nanovo nahliadnuť vzťahy postáv, cit pre rytmus a zákonitosti hudby. Za inscenáciu Alciny v SND bola nominovaná na cenu Dosky 2004 v kategóriach Najlepší kostým a Najlepšia scéna a získala Cenu za najlepší kostým. Za inscenáciu Lucrezia Borgia (SND) bola nominovaná na cenu Dosky 2007 v kategórii Najlepšia réžia. Vo vlastnej výprave a réžii inscenovala napr. Mozartovu FIGAROVU SVADBU (1998, ŠD Košice), Pucciniho Bohému (2000, ŠD Košice a 2008, MT Trondheim, Nórsko) Verdiho Nabucca (1999, SND Bratislava), Belliniho Puritánov (2001, ŠO Banská Bystrica), Mascagniho Sedliacku česť (2005, MT Trondheim), Händelovu Rodelindu (2003, MT Oslo, Nórsko) a Alcinu (2004, SND Bratislava), Donizettiho Lucreziu Borgiu (2008, SND Bratislava). Okrem toho je autorkou výprav pre Straussovho Ružového gavaliera (2004, ST Bremerhaven, Nemecko), Mozartovu Čarovnú flautu (2006, FKI Drammen, Sandnes, Sandefjord, Nórsko), Kálmanovu Čardášovú princeznú (2011, TSOMT Trondheim a 2012, RO Brummundal, Nórsko) a Purcellovu Dido a Aeneas (2012, TSO MT Trondheim, Nórsko). Práve pripravuje novú inscenáciu Juliette (SNÁŘ) v ND Praha a Hrad kniežaťa Modrofúza v nórskom TSO MT Trondheim, ako aj revival Čardášovej princeznej v nórskom Sandnes.